Commora Aula honlapja-Ne a tömegben kiabáld az igazadat, hanem azzal szemben
Az autonómia örök aktualitása miatt, egy effektív konfliktusmegoldó módszer, egy történelmi igazságtalanságokat kiegyenlítő legitim követelmény.

MENÜ


BELÉPÉS
Azonosító:

Jelszó:

Elfelejtett jelszó
Regisztráció




"Dolgozni, harcolni, élni és halni nemzetedért!"
(L.Stúr, 1836)


“Pracovať, bojovať, žiť a mrieť za svoj národ !”
(Ľ. Štúr, 1836)



''Egészséget, autonómiát!''

Dátum: 22. 7. 2006

Zdravie, autonómiu !

zdroj: TV DUNA

Dvanásť miest konania, zhruba 250 prednášajúcich, niekoľko tisíc poslucháčov – tak možno zhodnotiť v číslach XVII Slobodnú univerzitu a Študentský tábor v Balváňoši.
V záverečný deň podujatia mal prednášku Viktor Orbán, predseda Fidesu, ktorý sa vyjadril: v poslednom období sa pošmyklo vedomie medzinárodnej politiky, a vládne strany si nepriznávajú, že zahraniční Maďari nie uberú, ale pridajú, k hodnotám Maďarska. „ Viktor Orbán začal svoju autonómnu predvolebnú kampaň, veď z jeho prejavu v kúpeľoch Tušnád vyplynulo, že nie je rozhodujúce Maďarsko, ale moc“ - komentoval podpredseda vedúceho frakcie MSP to, čo povedal predseda Fidesu.
Predseda Fidesu k tomu dodal: hospodársky treba v Karpatskej kotline myslieť a neodkladne zmeniť maďarskú zahraničnú politiku. Viktor Orbán sa yyjadril: Jasne musíme povedať, že dnes z hľadiska kultúrneho, duchovného, z hľadiska medzinárodnej politiky súčinnosť spolupatriacich častí národa vieme najlepšie garantovať v autonómiách. Preto maďarská zahraničná politika musí otvorene prevziať snahy o autonómiu, nech je reč o Erdéji, ( časť Rumunska), Felvidéku, ( Hornom vidieku ) alebo Délvidéku ( južnom vidieku).
Viktor Orbán povedal: slovenský príklad poukazuje na to, že najdôležitejším cieľom menšinových organizácií zahraničných Maďarov,
ochotných prevziať vládnu zodpovednosť, musí byť vytváranie inštitúcií, lebo čo dnes dá jedna vláda, to neskôr druhá bez náhrady môže zobrať späť.

Prednáška v Tušváni sa neskončila, veď organizátori sa takto lúčili: Na rok spolu s vami opäť tu ! Zdravie, autonómiu !
„ Viktor Orbán začal svoju autonómnu predvolebnú kampaň Fidesu.

Viktor Orbán začal svoju autonómnu predvolebnú kampaň, veď z jeho prejavu v kúpeľoch Tušnád vyplynulo, že nie je rozhodujúce Maďarsko, ale moc – komentoval podpredseda frakcie MSP prejav predsedu Fidesu.

Viktor Orbán v kúpeľoch Tušnád hovoril o tom, že vládnutie nemožno postaviť na „ politickom klamstve“, lebo to podkope budúcnosť krajiny, škodí hospodárstvu, a zničí základy demokracie.

MSP - podľa slov Attilu Mešterháziho- od prejavu predsedu väčšej opozičnej strany očakával to, že ponúkne alternatívu k náprave postavenia Maďarska- ako by to spravila jedna konštruktívna opozícia.
„ Nepočuli sme iné, ako jednu komunikačnú šablónu“ – vyjadril sa socialistický politik.

Forrás. www.eva.jassova.szm.sk




A határon túli magyarok nevében kapott levelet Bush

J. Bush dostal list v mene zahraničných Maďarov

22. júl. 2006

Zdroj: www.csik.ro
maďarské rádio

List Evy Marie Barki, žijúcej v Rakúsku, dostal aj Lásló Sójomi a Ferenc Gyurčáni, iniciatívu právničky ho podpísali tisíce ľudí v záujme Maďarov, žijúcich za hranicami.
Eva Maria Barki si stala v liste napísanom G. Bushovi. do šíku za práva Maďarov na autonómiu, samostatnosť v mene piatich miliónov Maďarov,
Domnieva sa, že návšteva G. Busha v Maďarsku by mohla byť príležitosťou na iniciovanie vyriešenia neprávostí, vnútených Maďarom, čo by mohlo zahojiť otvorenú ranu v srdci Európy – možno čítať v liste. Toto z viacerých príčin očakáva od G. Busha Eva Maria Barki.
Na jednej strane Trianonskú dohodu Amerika nikdy neratifikovala - hoci mierová dohoda sa zrodila, bola však postavená na bežiacom piesku egoistických záujmov, ako to vtedy vyjadril americký minister zahraničných vecí.
Okrem iného na základe pokoja zbraní, ( prímeria ) Wilson predložil bod 14, ktorého 10. bod zabezpečoval samostatnosť, autonómiu národov. Namiesto toho víťazi nanútili Maďarom mier a namiesto ľudového hlasovania dostali nanútené hranice.
Maďarom, žijúcim za hranicami, ešte stále upierajú právo na autonómiu, znevýhodňujú ich, a sú vystavení násiliu- vraví Eva Maria Barki a zdôrazňuje zásluhy Maďarov pri zániku komunizmu.
Spojené štáty americké sú jedinou superveľmocou sveta – podčiarkuje -
a tak je ich zodpovednosť najväčšia za to, čo sa stane vo svete a tak aj v Maďarsku.

Forrás: www.eva.jassova.szm.sk










STANOVISKO Miklósa Duraya k situácii po júnových parlamentných voľbách
8. júl 2006

Na Slovensku sa demokracia – po ôsmich rokoch- opäť dostala do nebezpečenstva.
Dve menšie strany novovzniknutej vlády- Vladimírom Mečiarom vedená HZDS – ĽS a Jánom Slotom vedená Slovenská národná strana - od zmeny spoločenského
zriadenia už dva krát vládli spolu. Ich prvé spoločné účinkovanie viedlo k ohrozovaniu stredoeurópskej rovnováhy k rozpadu Československa, druhé k medzinárodnej izolácii samostatného Slovenska, k vzdialeniu sa od európskej spolupráce a v krajine
k rozdúchaniu plameňa občianskych a národných nepokojov, k nenávisti k cudzincom- v prvom rade k nepriateľstvu voči Maďarom a Cigáňom, čo takisto viedlo k nepokojom vo vzťahu k okolitým štátom
Roznecovateľom nepokojov v oboch prípadoch bola Slovenská národná strana,
šíriaca xenofóbiu, a cieľovou krajinou bolo Maďarsko.
Najväčším nebezpečenstvom zloženia novej slovenskej vládnej politiky, že Slovenská národná strana, ktorá sa dostala do vládnej koalície na základe tlaku krajného krídla víťaza parlamentných volieb SMER- SD.
Pre obe je typická nenávisť voči cudzincom a protimaďarské postoje.
Držiac spolu vytlačili zo samosprávy v roku 2005 v regionálnych voľbách jednu časť maďarských poslancov na územiach, obývaných slovenskými Maďarmi.
Čo si však zaslúži zvláštnu pozornosť: aj slovenského prezidenta – Ivana Gašparoviča - dostali do víťaznej pozície pri voľbe prezidenta tieto politické sily.
V slovenskej vládnej koalícii sa dostali do väčšinového postavenia rozdúchavači protimaďarských a proticigánskych postojov, tí, čo odmietajú inakosť.
Preto na Slovensku hrozí znova nebezpečenstvo vzplanutia občianskych a
národnostných nepokojov.
Nová vládna koalícia ohrozuje medzinárodné zapojenie a spoluúčinkovanie krajiny,
najmä ďalšiu účasť v medzinárodnom boji proti terorizmu a plnenie úloh v rámci NATO.
Protivníci zapojenia Slovenska do NATO a jeho vstupu do EÚ patria práve do kruhu
politikov a voličov dnešnej vládnej koalície.
S radosťou vidíme, že európska politika pozorne sleduje udalosti na Slovensku.
Súhlasíme s názorom Európskej socialistickej strany, a jej parlamentnou frakciou,
takisto aj s Európskou ľudovou stranou a jej frakciou.
Sme zajedno s tým názorom, že krajná pravica – čo je žiaľ skutočná realita, nemôže byť členom ani socialistickej, ani ľudovej väčšinovej vlády.
Nemožno dovoliť, aby sa tradičná európska ľavica a pravica miešala s fašistickými elementmi.
V medzinárodnej politike však najväčšia zodpovednosť vždy padá na susedné štáty.
To je tak aj vtedy, keď sa treba chopiť solidarity, ale aj vtedy, keď padá na nás ťarcha zamietnutia a výstrahy
Preto je nepochopiteľný cynický súhlas predsedu vlády Paroubka s vládnou koalíciou, alebo vyčkávajúce správanie sa maďarskej vlády.
Musíme dať na vedomie, že žijeme v jednom teritóriu, v ňom musíme svoju budúcnosť spraviť takou, aby sme tu mohli žiť. Falošné zmierňovanie môže spôsobiť nám všetkým škodu.
Na Slovensku v rokoch 1998 až 2006 prebehol jeden svojský experiment. Jeho cieľom
bolo to, aby v atmosfére nenávisti voči Maďarom a cudzincom vznikla taká vláda,
v ktorej budú mať v krajinách vzniknutých vo Versailles, účasť aj vtedy pričlenení Maďari. Predošlých osem rokov bolo úspešných.
Slovensko sa stalo členom NATO a EÚ, stalo sa v medzinárodnej politike schopným salónneho života, nespočetné reformy – aj keď nie vždy šťastné - sa vydali vtedy na
svoju cestu v krajine, vytvoril sa občiansky a národnostný mier.
Na Slovensku strana Maďarov bola najpredvídateľnejšia strana, v európskej súčinnosti „najeurópskejšia“ slovenská strana.
Tak sa zdá, tento stav netrval dlho. Z tohto si však možno zobrať niekoľko ponaučení.
Z nich je najjednoduchšie to, že trvanie hodnôt je náročné na čas.
Maďari na Slovensku majú skoro deväťdesiatročnú politickú skúsenosť,
čoho najdôležitejšia je tá, že proti politickým výkyvom ich nechráni žiaden zákon,
žiadna vládna administratíva
Preto dávam hlas tej svojej mienke, že odteraz Strana maďarskej koalície - v kruhu slovenských Maďarov stále viac nárokujúc - musí bojovať o vznik obrany,
a k tomu treba volať na pomoc tie medzinárodné inštitúcie, ktoré zaujíma stráženie európskej rovnováhy a európskej spolupráce.

V Bratislave dňa 8. júla 2006

Foráás: www.eva.jassova.szm.sk




Španielsko je pripravené poskytnúť Baskicku väčšiu autonómiu
Autor: TASR
Vyhľadať články autora:
6. 5. 2005 19:28, spravy.HNonline.sk




Pošli článok e-mailom | Ulož článok | Vytlač článok | Pozri diskusiu | Pridaj svoj názor |
inzercia

Španielsko je pripravené poskytnúť Baskicku rozsiahlejšiu autonómiu. Uviedol to vo štvrtok španielsky premiér José Luis Rodríguez Zapatero počas stretnutia s baskickým premiérom Juanom Josém Ibarretxem.
Zdôraznil však, že reforma, ktorá by zmenila autonómny štatút Baskicka si vyžaduje čo najširšiu podporu v parlamente. Ako vyplýva z vyhlásení po stretnutí, teror baskickej organizácie ETA možno prekonať len konsenzom všetkých strán v otázke nového autonómneho štatútu pre Baskicko. Španielsky i baskický premiér sa pritom zhodli na potrebe začatia novej éry dialógu.
Zapatero a Ibarretxe informovali o svojom stretnutí len krátkymi písomnými vyhláseniami. Opoziční konzervatívci im v tejto súvislosti vyčítali tajnosti a upodozrievajú vládu, že pripravuje rokovania s ETA.
Región, ktorý tvoria tri provincie na severe Španielska, má širokú samosprávu už 25 rokov. Premiér Ibarretxe chcel v aprílových regionálnych voľbách získať dostatočnú podporu voličov na to, aby mohol vyvíjať tlak na Madrid a prinútil ho rokovať o jeho pláne autonómie hraničiacej z nezávislosťou. Vládnuci baskickí nacionalisti vo voľbách síce zvíťazili, nepodarilo sa im však získať v parlamente väčšinu.

Forrás: hnonline.sk



Čo s autonómiou?
ŠTEFAN MARKUŠ
„V referende o dvojakom občianstve 82 percent Maďarov nepodporilo iniciatívu na vydávanie dvojakého občianstva a nepodporila ju ani vláda. Preto treba podporiť namiesto dvojakého občianstva otázku autonómie zahraničných Maďarov,“ vyhlásil v relácii maďarského verejnoprávneho rozhlasu v utorok 11. februára 2005 premiér Ferenc Gyurcsány.

Myslel Gyurcsány aj na Maďarov, žijúcich na Slovensku? Obsah odkazu predsedu vlády Maďarskej republiky susedom v Karpatskej kotline môže mať diametrálne odlišné interpretácie. V každom prípade nám dal malú domácu úlohu. Najlepšie by to vedel vysvetliť sám a dúfame, že to niekedy aj spraví. O dva dni neskôr sa poponáhľal s dodatkom a vysvetľovaním expremiér Viktor Orbán, ktorý nápad svojho rivala rozvinul. Zablahoželal ku vzniku Fóra organizácie zahraničných Maďarov (HTMSZF) v Subotici – na ktorom, mimochodom, predstavitelia zahraničných Maďarov potvrdili, že trvajú na dvojakom občianstve. Orbán pre zahraničných Maďarov odkázal, že jeho strana „zostáva národnou stranou, ktorá mieni zjednotiť maďarský národ a snaží sa o to, aby sa maďarský národ v Karpatskej kotline opäť zjednotil (reintegroval), a aby vznikli autonómie vyhovujúce európskym normám.“ Súčasne kritizoval vládne strany, že rozdeľujú maďarskú spoločnosť práve v otázke zjednotenia národa. Je užitočné povšimnúť si, že pri úvahách o zahraničných Maďaroch kľúčovým pojmom je vždy „reintegrácia národa“, a to nezávisle na tom, či to opráši ľavicový alebo pravicový politik. Tento pojem rezonoval v programe krajanského zákona, stál v pozadí referenda o dvojakom občianstve a je prítomný aj v záležitosti autonómie. Nám zatiaľ nikto nevysvetlil konečné ciele maďarskej národnej politiky. Nenastal už čas, aby sme na Slovensku boli zbavení záhad okolo pojmu „reintegrácia maďarského národa“? Diskusie o háklivom probléme s južnými susedmi by kulisu tvorenú pojmom „reintegrácia národa“ nemali obchádzať. Bolo by čestné, aby hmlu pomohli odhaliť aj vrcholní politici SMK.
Autor je bývalý veľvyslanec SR v Maďarsku.
Forrás: tyzden.sk



V BUDAPEŠTI DISKUTOVALI O OTÁZKACH AUTONÓMIE NÁRODNOSTNÝCH MENŠÍN
Publikované: Monday, 06.02. 2006 - 09:28:21
Téma: Aktuálne
AktuálneV Budapešti diskutovali o otázkach autonómie národnostných menšín

Budapešť 5. februára (TASR) - Medzinárodná konferencia "Regionálne samosprávy v službách európskej stability a prosperity" sa v piatok a v sobotu uskutočnila v Budapešti na pôde Maďarskej akadémie vied (MTA) za účasti vedcov a politikov z viacerých európskych krajín, vrátane Slovenska.



Na podujatí predstavili formy autonómie vo Fínsku, v Južnom Tirolsku ako aj katalánske snahy o autonómiu.

Predseda MTA E. Szilveszter Vizi vyzdvihol kultúrnu pestrosť Európy a zdôraznil, že na tomto kontinente sa miesto života národov nestotožňuje so štátnymi hranicami. Národy žijúce v menšinách majú podľa jeho vyjadrenia právo na vlastnú univerzitu s ich materinským vyučovacím jazykom. Rozvoj menšín v jazyku, kultúre, hospodárstve a v právach slobody je aj záujmom väčšiny, dodal.

Predseda zahraničného výboru maďarského parlamentu za opozičný FIDESZ - Maďarský občiansky zväz (FIDESZ) Zsolt Németh pripomenul, že otázku maďarskej menšiny nedokázalo vyriešiť ani dlhé obdobie, ktoré uplynulo od trianonskej mierovej zmluvy. "Boli snahy o revíziu hraníc, bola výmena obyvateľstva, komunizmus, ale nič z toho nefungovalo," povedal Németh, podľa ktorého by riešením - ako povedal - trianonskej tragédie v 21. storočí mohla byť autonómia. K tomu podľa neho treba jednoznačná podpora maďarskej vlády, a v danej krajine, kde žije maďarská menšina, by mala demokracia dosiahnuť tú úroveň, v ktorej by menšinové snahy dosiahli svoj cieľ.

Podľa podpredsedu Ľudovej strany Južného Tirolska Michla Ebnera teraz Európska únia smeruje k poskytnutiu čo najviac práv regiónom, to môže pomôcť aj uskutočneniu autonómie.

Na príprave podujatia spolupracovala maďarská verejnoprávna televízna stanica Duna TV, ktorá 16. apríla spustí novú televíznu stanici Autonómia TV. Tá nebude vysielať iba pre maďarskú menšinu, ale pre všetky menšiny žijúce v Európe. Povedal riaditeľ Duna TV László Cselényi, podľa ktorého v Európe žije 337 menšín, celkový počet ich príslušníkov dosahuje asi 100 miliónov.
forrás: rnl.sk




Autonómiu Maďarov v Karpatskej kotline nepodporia
Nedeľa 12. 3. 2006

budapest

Budapešť 12. marca (TASR) - Autonómia maďarských spoločenstiev v Karpatskej kotline je aj 15 rokov po zmene režimu v regióne strednej a východnej Európy v nedohľadne. Tvrdia to podľa maďarskej tlačovej agentúry MTI maďarskí odborníci, podľa ktorých autonomistické snahy maďarskej menšiny nepodporí významne Maďarsko, ani Európska únia. V rumunskom Odorheiu Secuiesce mieni Sikulská národná rada (SZNT) 15. marca pri príležitosti maďarského štátneho sviatku na masovom mítingu zverejniť vyhlásenie týkajúce sa sikulskej územnej autonómie. V Karpatskej kotline funguje určitý druh autonómie, ktorý sa týka aj tam žijúcich Maďarov v Chorvátsku a v Slovinsku. Na Ukrajine a na Slovensku sa o otázke autonómie Maďarov hovorí čoraz menej, tvrdí spolupracovník Inštitútu pre výskum menšín Maďarskej akadémie vied (MTA) Balázs Vizi.

Podľa tohto medzinárodného právnika sa síce čoraz viac hovorí o autonómii maďarskej menšiny v Rumunsku a v Srbsku a Čiernej Hore, ale k tomu, aby aj spoločenská a politická väčšina povedali áno snahám menšiny o autonómiu uplynie ešte mnoho rokov. Autonómii však podľa jeho názoru nebráni v týchto krajinách iba odpor väčšiny, ale aj skutočnosť, že chýba jednotná politická stratégia v spoločenstvách zahraničných Maďarov. Šéfka Nadácie porovnávacieho výskumu európskych menšín Erika Törzsöková sa domnieva, že dosiahnutiu autonómie v Rumunsku a Srbsku bránia vnútropolitické hry a rivalizácia v rámci maďarských spoločenstiev. Chýba tam aj schopnosť vytvoriť zdola silnú občiansku spoločnosť, ktorá by bola základným pilierom autonómie.

"Hneď, ako vytvoria nadáciu, alebo občiansku organizáciu, obrátia sa na štát, aby tieto financoval. Potom ako redistribútori zo štátnych financií prevádzkujú danú inštitúciu, a to nie je autonómia," dodala. Experti sa zhodujú v tom, že snahy o autonómiu Maďarov žijúcich mimo Maďarska významne nepodporí Maďarsko, ale ani Európska únia. Materská krajina podporuje tieto predstavy iba v rovine vyhlásení, v medzinárodných dvojstranných vzťahoch Maďarsko nerobí žiadne kroky. Únia nerieši jednoznačne otázku postavenia menšín, dokonca problematiku autonómie považuje za vnútornú záležitosť krajiny.

Autor: žab
forrás: aktualne2.centrum.sk



Počiatky slovenského národného obrodenia

“Pracovať, bojovať, žiť a mrieť za svoj národ !” (Ľ. Štúr, 1836)

19. storočie ovplyvňované počas celého svojho trvania romantizmom a v národnoemancipačnom duchu predstavovalo najvýznamnejšiu etapu moderného vývoja slovenských národných dejín.

V otvorenom boji (najmä r. 1848/1849) sa stretli princípy stavovskej spoločnosti a občianskej rovnosti, rôzne predstavy o politickom režime a štátoprávnom usporiadaní habsburskej monarchie. Začínajú sa formovať nové spoločenské triedy a vrstvy, slobodní roľníci, továrenskí robotníci i moderná inteligencia.

Na maďarskej politickej scéne sa začali v 30. rokoch postupne aktivizovať Košútovci, ktorí priamo vyjadrovali svoj odpor voči politike panovníckeho dvora vo Viedni, presadzovali koncepciu jednotného politického národa, podľa ktorej všetci obyvatelia krajiny tvoria jeden národ, maďarčina bola vnímaná ako jediný jazyk vlasti a Maďari boli definovaní ako jediní nositelia civilizácie v Uhorsku.

Na druhej strane sa u nás začína formovať nové národnobuditeľské hnutie vedené Ľudovítom Štúrom a jeho najbližšími spolupracovníkmi. Zavrhli predchádzajúcu utiahnutosť starších obrodencov a chceli osloviť širšiu verejnosť. Toto nové, moderné národnoemancipačné hnutie sa opieralo o princíp národnej rovnosti a nevyhnutnosti prebudovať Uhorsko na federatívny štát. Táto koncepcia sa niesla v duchu ich budúceho národnoobroditeľského snaženia.

Už začiatkom roku 1836 vychádza almanach “Plody”, ktorý predstavoval prvý ideový o literárny manifest mladoslovenskej generácie združenej v Spoločnosti česko – slovanskej.

Toho istého roku 24. apríla sa uskutočňuje pamätná vychádzka popredných národných buditeľov na Devín, kde si každý z prítomných študentov zvolili heslo do života a slovansky znejúce meno.

Na prelome rokov 1839/1840 už priamo dochádza k formovaniu celonárodnej petície uhorskému snemu. Bola to vôbec prvá petícia ktorá vzišla z neúnavných snáh mladých vlastencov. V tejto petícii žiadali zastaviť silnejúcu maďarizáciu, zrušiť maďarizačné zákony a umožniť slobodný národný život.

Táto petícia však nepriniesla také ovocie ako sa od nej očakávalo. Na jednej strane hnutie naň ešte nebolo dostatočne pripravené a vyformované, slovenská verejná mienka sa iba začínala postupne vytvárať, na strane druhej kontakty oboch konfesionálnych táborov boli ešte slabé.

Predstavitelia slovenských evanjelikov na čele s Ľ. Štúrom na seba nedali dlho čakať a už v júni 1842 vo Viedni odovzdávajú arcikniežaťu Ľudovítovi “Slovenský prestolný prosbopis” s protestom voči nastupujúcej maďarizácii v Uhorsku.

Medzitým sa v kruhoch národnej inteligencie formuje idea potreby kodifikácie novej spisovnej slovenčiny. Uvedomelosť si nedokonalosti a nelogickosti bernolákovčiny z roku 1787, ako aj presvedčenie o tom, že češtinu nemožno zachovať ako jazyk slovanskej kultúry prispieva k novej tvári národného jazyka.

11. – 16. júna 1843 Ľudovít Štúr, Hurban a Hodža kodifikujú spisovnú slovenčinu na základe stredoslovenského nárečia, ktorým sa hovorilo v Liptovskej a Turčianskej župe. Tento krok odobril aj známy bernolákovský básnik Ján Hollý, ktorého v tejto veci navštívili na jeho fare v Dobrej Vode. V roku 1846 k novej spisovnej slovenčine vychádza nová slovenská gramatika “Náuka reči slovenskej”, za ktorou nasledovali v tom istom roku “Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí”.

Táto kodifikácia nielenže svojím významom prispela k upevneniu jazyka ako takého, ale veľkou mierou sa podieľala na oslovení prostých ľudových vrstiev čo bolo podmienené základným nárečím tohto jazyka a čo malo za následok rýchlejšie pozdvihnutie a preniknutie do nízkej jazykovej úrovne obyvateľstva.

Pred istou hrozbou kodifikácie národného jazyka voči Uhorsku a voči národným snahám Maďarov o dôkladnú maďarizáciu je Ľ. Štúr 31. 12. 1843 pozbavený bratislavským evanjelickým konventom postu námestníka profesora Palkoviča v Katedre reči a literatúry českoslovanskej. Lenže Štúr bol rovnako nevyhnutný pre spolok i katedru, preto z celého Slovenska prichádzali protesty od slovenských duchovných i laikov, 64 študentov podpísalo memorandum, poukazujúc na to, že Štúrovo odvolanie by celkom určite znamenalo zánik slovanskej spoločnosti v Bratislave a teda i zánik jedinej národnej hybnej sily.

Na protest proti tomuto nespravodlivému rozhodnutiu Bratislavu opustilo veľké množstvo študentov, ktorí sa rozhodli odísť do Levoče. Ako spomienku na vyhnanie z Bratislavy zložil Janko Matúška, jeden z dobrovoľných vyhnancov slávnu hymnickú pieseň “Nad Tatrou sa blízka”.

V roku 1845 získava Štúr dlho očakávané povolenie na vydávanie slovenských národných novín, ktoré boli prvými najvýznamnejšími novinami v slovenčine. Prvé číslo vychádza 1. augusta. Prostredníctvom svojich novín Štúr prebojúval zakladanie spolkov a jednôt, zrušenie poddanskej roboty – záležitosti, ktorá mu mimoriadne ležala na srdci. Noviny mali dvojtýždennú prílohu “Orol Tatranský”, ktorá sa venovala najmä umeleckej literatúre, estetike, národopisu, histórii i vlastivede.

Tieto noviny ako jediné v krajine reagovali na pálčivé problémy doby a výrazne skvalitnili pôsobenie a dosah národného hnutia v duchu idey rovnoprávnosti ľudí a národov. Na ich stránkach na postupne sformoval politický program slovenského národného hnutia, ktorý predniesol Štúr na uhorskom sneme v decembri 1847.

Nadišiel rok 1848 a s ním spojená revolúcia. Revolúcia roku 1848 je veľkým medzníkom nie iba 19. storočia, ale svetových dejín vôbec. Nikdy predtým sa tak jasne neprejavila solidarita európskeho spoločenstva národov. Skutočný dosah novodobých priemyselných a vedeckých objavov sa po prvýkrát prejavil vtedy, keď iskra, ktorá vzbĺkla v Paríži rýchlosťou blesku, zapálila požiare v šiestich hlavných mestách Európy. Svet sa opäť prebudil, tentoraz do najvznešenejšieho zápasu, a požadoval rovnosť národov, bez ktorej by rovnosť jednotlivca bola iba márnym snom.

V čase tohto národného prebudenia z troch vedúcich osobností slovenského literárneho obrodenia Štúra, Hurbana a Hodžu sa stávajú bojovníci za politické obrodenie národa.

10. mája 1848 sa v Liptovskom Sv. Mikuláši koná celonárodné slovenské zhromaždenie pod vedením Jozefa Miloslava Hurbana. Toto zhromaždenie vypracovalo veľmi charakteristickú petíciu “kráľovi, parlamentu, palatínovi, uhorskému ministerstvu a všetkým priateľom ľudskosti a národnosti”.

Petícia – Žiadosti slovenského národa – osobitne zdôrazňuje, že slovenský národ je prvotným vlastníkom svojej zeme, vyzýva všetky národy Uhorska na rovnosť a bratstvo, žiada slobodu tlače, zhromažďovania, uzákonenie všeobecného volebného práva pre mužov, zrušenie poddanstva, odmieta ideu jednotného uhorského národa a požaduje prebudovanie Uhorska na federatívny štát. Slovensko malo mať autonómiu reprezentovanú snemom, svojimi symbolmi a národnými gardami. Slovenčina sa mala používať na úradoch a v školách.

Rýchle a nekompromisné opatrenia uhorskej vlády, ktorá Žiadosti považovala za panslavistické a protizákonné, ochromili slovenské národné hnutie a severné Uhorsko ostalo v lete pokojné. Štúr, Hurban a Hodža boli postavení mimo zákon a na ich hlavy bola vypísaná odmena.

Nesplnenie týchto požiadaviek však národné hnutie rozburcovalo natoľko, že bolo schopné použiť aj tie najprogresívnejšie prostriedky na dosiahnutie svojich cieľov. A tak sa v septembri 1848 zakladá Slovenská Národná Rada, jediný a vôbec prvý vojenský a politický orgán Slovákov na čele s Jozefom M. Hurbanom.

Cieľom SNR bolo vyburcovanie do ozbrojeného boja obyvateľstva západného Slovenska, preniknutie s dobrovoľníckym zborom na stredné Slovensko, najmä do oblasti banských miest, a vyvolať celonárodné povstanie, po ktorom mala uhorská moc priznať Slovákom národné práva.

Už 18. septembra 1848 bola zorganizovaná prvá s troch známych výprav, ktoré avšak vo svojej podstate nepriniesli očakávané výsledky.

Pod vplyvom týchto udalostí nasledujúci vývoj zotrval v pozícii pokoja, ktorý mal vo svoje podstate tiež istý význam, osobitne pre národný jazyk. Totižto bez “národného pokoja” by sa nikdy nebol zaintegroval do širších vrstiev slovenského ľudu.

Národné buditeľské hnutie, ktoré počas 50 – tých rokoch načas ochablo, začína svoju opätovnú aktívnu činnosť začiatkom nového desaťročia.

V dôsledku inteligenčného rozdelenia predstaviteľov rokov meruôsmich dochádza k formovaniu ďalších procesov, ako súčasť národnobuditeľského a emancipačného procesu započatého práve v období významných revolučných rokov.

Počas nasledujúcich rokov dochádza tiež k formovaniu národnooslobodzovacieho hnutia ako celku. Vznik a vývoj Starej a Novej školy predstavoval tiež súbor významných udalostí pod vplyvom ktorých sa dostáva do formovania národa aj elementy moderného vývoja Európy.

Oslabnutosť a uvoľnenosť hnutia viedlo slovenskú inteligenciu k formovaniu druhých najvýznamnejších národných požiadaviek slovenského národa.

Dňa 6. – 7. júna 1861 sa v Turčianskom Sv. Martine zišli zástupcovia slovenského národného života, ktorých cieľom bolo prijať národný program, aby sa mohli na jeho základe intenzívnejšie presadzovať slovenské požiadavky, predovšetkým v súvislosti s pripravovanou novou ústavou Uhorska, čo by mohlo znamenať zavŕšenie našich národnopolitických snažení.

Na tomto zhromaždení sa prijal dokument, ktorý niesol názov Memorandum národa slovenského.

Dokument obsahoval štátoprávne i politické požiadavky Slovákov, ktoré boli výsledkom snažení posledných desaťročí. Zástupcovia na zhromaždení ustanovili “Stály národný výbor”, ktorý sa mal jednak starať o uskutočnenie obsahu Memoranda a ktorý tiež presadzoval založenie Matice Slovenskej ako pronárodnej a osvetovej inštitúcie, čo bolo výsledkom národnobuditeľského snaženia už niekoľkých desaťročí.

Tento program svojim obsahom a charakterom veľmi významný predstavoval druhú významnú etapu národného zápasu v druhej polovici 19. storočia.

Sen o založení pronárodnej a osvetovej inštitúcie ako súčasť emancipačného procesu po stránke kultúrnej a jazykovednej sa stal skutočnosťou v auguste 1863, kedy bola pri príležitosti tisíceho výročia príchodu sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu založená Matica Slovenská.

Spolu s formovaním Matice Slovenskej vznikli aj tri slovenské gymnáziá (Revúca, Turčiansky Sv. Martin a Kláštor pod Znievom), na ktorých sa malo vyučovať v slovenskom jazyku.

Významným prelomom v očiach slovenských národovcov, zvlášť Starej školy boli výsledky Rakúsko – Uhorského vyrovnania v roku 1867.

Stúpenci Starej školy, ktorí do poslednej chvíle neprestávali dúfať v spravodlivé riešenie slovenskej otázky sa po dlhých rokoch neúnavnej práce dožili azda najtrpkejšieho sklamania.

Predstavitelia Mladej školy sa začali trocha realisticky organizovať na obranu národných práv v mocenskom centre, od ktorého po vyrovnaní závisela aj budúcnosť Slovákov.

Desaťročia útlaku a utrpenia počas ktorých slovenská inteligencia pevne verila v svoju silu zrazu ostala, akoby celý súhrn významných udalostí robila nadarmo. Trpké poučenie s prehry nad nekompromisným monarchistickým systémom sa nepochybne odrazilo na ďalšom živote prostého ľudu i vrcholných predstaviteľov našich národných vecí. Slovenská otázka sa dostala do pôsobnosti výlučne uhorských inštitúcií, čo predznamenávalo jej ďalšie osudy.

Maďarské politické sily po nastolení dualizmu mimoriadne zvýšili tlak na slovenské obyvateľstvo s cieľom urýchliť jeho maďarizáciu a asimiláciu. Tento tlak slovenské národnoemancipačné hnutie narúšal a vnútorne ho poškodzoval.

Aj napriek týmto nepriaznivým vonkajším vplyvom Slovenská spoločnosť, hlavne jej vedúca vrstva reagovala aj na myšlienkové a politické podnety z krajín západnej Európy.

Po udalostiach z roku 1867 sa vzťahy medzi Slovákmi a Maďarmi pohybovali na chladnej úrovni. Dominovali už iba myšlienky národnej a občianskej rovnoprávnosti, čo predstavovalo základné kritérium ich vzťahu k uhorskému štátu.

V tomto významnom desaťročí tiež dochádza k významným prelomom pokiaľ ide o vznik a vývoj politických smerov a prúdov. V roku 1871, pri príležitosti 10. výročia Memoranda slovenského národa dochádza k vzniku Slovenskej národnej strany, prvej politickej strany Slovákov, ktorá mala svoj základ v Starej škole a ktorej príslušníci boli hlavnými osobnosťami pri formovaní tejto strany v politickom živote monarchie.

Pokiaľ hovoríme o formulácii politického smeru, ten sa vzhľadom na národnoemancipačné hnutie objavuje dosť neskoro, čo je na jednej strane podmienené tým, že neexistoval priestor na vznik politickej strany vzhľadom na politický systém krajiny, a na strane druhej nebol dokončený proces formovania osobností, ktoré by do politickej sféry hodnotne zapadli. Obdobie prvej polovice 19. storočia, totiž neprinieslo elementárnu profiláciu osobnosti pokiaľ ide o stránku politickú.

Najsilnejšia etapa vývoja moderných národných dejín sa končí na prahu nového storočia do ktorého Slováci vchádzali plní pevného presvedčenia z vlastných úspechov v budúcich krokoch, ktoré mali zavŕšiť emancipačný proces. Rozpínavosť a programy rôznych politických prúdov koncom minulého storočia predznamenávali mohutnú expanziu smerom nahor pokiaľ ide o štátnopolitické otázky.

Storočné útrapy, zápasy, snaženia, predsavzatia a programy, to všetko už národný pohyb poznal z minulého obdobia. Otváral sa nový priestor v ktorom pod vplyvom politických udalostí mohli nájsť viac miesta pre uskutočnenie svojich ideálov a konečných cieľov, ktoré vyprodukoval emancipačný proces 19. storočia.

Politický “rozmach” začiatkom 20. storočia prinášal veľa alternatív budúceho života Slovenského národa. Na jednej strane sa objavuje myšlienka, známa už z obdobia romantizmu o spoločnom štátoprávnom zväzku dvoch bratských národov, kde sa postupne formujú aj spoločné znaky budúceho spolunažívania, no na strane druhej tu jestvuje obrovské jarmo v ktorom sa Slováci nachádzajú. Politické udalosti do roku 1914 totiž nijak nedávali na stranu Slovenského národa. Slovensko bolo iba malou zotročovanou časťou v rámci gigantického mnohonárodného konglomerátu, v ktorom sa nenašlo pre tento národ ani trochu pochopenia.

Keď v júni 1914 zomrel následník rakúskeho trónu skľúčená Slovenská národná strana kládla veniec na jeho hrob, lebo v ňom odpočívali aj tie chabé nádeje, ktoré mohli emancipačný proces podstatným spôsobom urýchliť a v konečnom dôsledku ho aj zavŕšiť.

Významným zlomom v dejinách Európy a nepochybne aj malého Slovenska bol začiatok 1. svetovej vojny koncom júla 1914.

Keďže každý konflikt, každá vojna znamená boj o mocenské rozdelenie sfér vplyvu tej ktorej krajiny, znamenalo to možnosť konečného zániku habsburskej monarchie, ktorá tu jestvovala vyše štyristo rokov. Porážka Rakúsko – Uhorska, ústredného a významného spojenca Nemecka, by znamenalo totálnu odluku od maďarského tútorstva.

Táto myšlienka čoraz viac naberala na svojej sile, hlavne po neúspechoch Rakúsko – Uhorska na fronte. Prehra spojencov a výhra DOHODY by znamenala rozbitie monarchie, oslobodenie mnohých národov spod neznesiteľného útlaku, vznik nástupníckych štátov a teda i novú tvár Európy. Tak ako čas a politické okolnosti šli v minulosti proti národu, tentoraz šli s ním.

Z iniciatív domáceho slovenského i českého odbojového hnutia sa na pôde slobodnej Ameriky formujú predstavy o budúcom štátnom usporiadaní oboch národov. Domáca reprezentácia vedená M. R. Štefánikom, T. G. Masarykom a Eduardom Benešom rokujú zo zástupcami dohody o politickej podpore.

Dňa 23. októbra 1915 dochádza k podpisu Clevelandskej dohody, ktorá vo svojich 5 bodoch už jasne hovorila “spojení českého a slovenského národa” a ktorá už priamo riešila aj otázky politického zriadenia a postavenia samotných Slovákov a novom štáte.

Druhá dohoda, Pittsburgská bola podpísaná 30. mája 1918 a bola vlastne pokračovaním tej prvej. V tejto dohode sa osobitne podčiarkovalo autonómne postavenie slovenského národa, jedna s kľúčových nezhôd oboch národov, ktorá mala svoje zavŕšenie v období najväčšej zahraničnopolitickej krízy koncom 30. rokov.

A to už bolo obdobie, ktoré sa už nedalo odvrátiť žiadnou cestou. Prehra Rakúsko – Uhorska a Nemecka, víťazstvo Dohodových mocností, známych “14 bodov” amerického prezidenta W. Wilsona, podpisy dvoch spomínaných dohôd už boli skutočnosťami, ktoré jasne vyriešili otázku stredoeurópskeho priestoru v prospech nástupníckych štátov rozbitej monarchie.

Národný výbor Československý, dňa 28. októbra 1918 vyhlasuje vznik Československej republiky a o dva dni nato sa Slováci oficiálne hlásia k tomuto spoločnému štátu Deklaráciou Slovenského národa.

Samotný vznik spoločného Česko – Slovenska je vyvrcholením národných, sociálnych, ekonomických i politických procesov a je ho nevyhnutne potrebné chápať v širších súvislostiach. Na jednej strane predstavoval zavŕšenie národnoemancipačných snáh oboch slovanských národov na myšlienke kultúrnej podoby, na strane druhej sa však reprezentácie oboch táborov zaplietli do dlhých a osudových omylov pokiaľ ide o ideu spojenia oboch národov. Tá totiž tkvela z princípu jednotného československého národa, čo je potrebné vyvrátiť zo všetkými možnými odôvodneniami. V duchu tejto mylnej myšlienky sa do popredia dostáva akési novodobé národné hnutie, ktoré reprezentuje Hlinková Slovenská Ľudová Strana na čele s Andrejom Hlinkom, ktorá vo svojom programe nesie požiadavku realizácie Pittsburgskej dohody o princípe autonómneho postavenia Slovenska.

Z pohľadu národných dejín sa október 1918 musí chápať ako začiatok významnej etapy nového emancipačného procesu, ktorá tvorila základ pre budúcu tvár národných dejín a ktorá už priamo ovplyvnila dnešnú tvár a podobu slovenského národa.

Vznik ČSR neznamenal však koniec existujúcich rozporov a problémov, ktoré bolo potrebné v novej republike upravovať. Na jednej strane sa objavujú problémy s neochotou maďarských politických síl zmieriť sa z prehry a zo zániku pre nich vyhovujúcej monarchie, na druhej strane sa čoraz väčšmi dožaduje na plnenie Pittsburgskej dohody.

Otázky týkajúce sa uznania Československo – Maďarských hraníc na juhu Slovenska otvárajú ostré rozpory a likvidujú akékoľvek umiernenejšie kroky zo strany nového štátu.

Ako boli spoločensko – sociálne pomery v Československu viac naklonené Čechom, tak doma dochádza už k priamym programom hovoriacich o nevyhnutnosti konečného riešenia tzv. Slovenskej otázky. Silňujúca HSĽS naberá na svojom vplyve, čím dochádza k čoraz ostrejším postojom k tejto otázke.

Ekonomicko – sociálno – spoločenské postavenie slovenského národa totiž existovalo v podobe menejcennosti a nižšom stupni rovnoprávnosti. Slováci si čím ďalej tým viac uvedomovali úmyselné neplnenie záväzkov z Českej strany, veľmi zásadných pokiaľ išlo o spoločnú existenciu bratských národov v spoločnom štáte.

Pocity sklamania, nerovnoprávnosti, trpké skúsenosti so žandármi, streľby do ľudí, zbedačovanie, istá podobnosť s pomermi v monarchii ale tentoraz v novom štátnom útvare, to všetko boli iskry, ktoré domáci národnoemancipačný proces istým spôsobom urýchľovali a predznamenávali ďalšiu existenciu spoločného štátu.

Temné politické udalosti na jeseň roku 1938, najprv Mníchovská dohoda, neskôr Viedenská arbitráž už neomylne hovorili o osude Československa ako krajiny, ktorá vznikla z podnetu demokratického princípu a ktorá na ňom zakladala. Nezadržateľne sa blížili udalosti, ktoré nielenže priamo a pozitívne nahrávali do mocenskej politiky nacistického Nemecka, ale významnou mierou sa podieľali na zavŕšení národnoemancipačných snáh samostatného slovenského národa. Súbor všetkých okolností a udalostí v ČSR ako aj zahraničnopolitická situácia koncom 30 – tých rokov, to všetko bol základ pre budúcu existenciu obidvoch národov tentoraz nie v spoločnom štáte, ale vo vojnou zbedačenej Európe.

Neplnenie záväzkov českej strany, úmyselné odkladanie rokovaní medzi českou a slovenskou reprezentáciou zo strany centra malo za následok šikovne využitie medzinárodnej situácie a v októbri 1938 sa v Žiline za účasti celého politického spektra (s výnimkou komunistickej strany) vyhlásila autonómia Slovenska na čele s HSĽS, jedinou nositeľkou autonomizmu.

Otázky spojené s autonómiou Slovenska nemožno v žiadnom prípade dávať do súvisu s rozbitím Československa, sú prirodzeným vývinom v problematike Česko – slovenských vzťahov započatých ešte pri vzniku republiky.

Obdobie bezprostredne po vyhlásení autonómie až do známych marcových dní sa niesli už iba v duchu posilňovania pozície HSĽS.

Princíp autonómie neprispel však k rozbitiu ČSR, ako sa to často vysvetľuje, pretože ani prispieť nemohol. Zavedenie autonomistického princípu bol iba krokom, ktorý mal byť vôbec prvým bezprostredne po októbri 1918.

Slováci vyhlásením autonómie naplnili podmienky a obsah Pittsburgskej dohody a urobili to v čase kedy na to mali najlepšie podmienky.

Mračná nad okyptenou druhou Československou republikou sa čoraz viac zaťahovali až po dobu vyhlásenia samostatného Slovenského štátu. Politicko – vojenské kroky vedúce k snahám udržať republiku pokope iba proces oddeľovania urýchľovali.

Snem 14. marca 1939 zvolaný z podnetu Dr. Jozefa Tisa, ktorý sa zúčastnil na osobných rozhovoroch o otázkach česko – slovenských vzťahov s nemeckým kancelárom Adolfom Hitlerom o deň skôr, o 12 hodine, 7 minúte a 30 sekunde schvaľuje odtrhnutie Slovenska od Čiech a zároveň vyhlasuje vznik samostatného Slovenského štátu.

Začala sa nová kapitola národných dejín, nový začiatok pre existenciu národa, ktorý tak zavŕšil svoj dlhotrvajúci národnoemancipačný proces.

Trvanie a existencia Slovenského štátu sa len postupne prehodnocuje, skúma sa jednotlivými historickými i politologickými úvahami. Táto otázka, významný prelom neraz rezonuje na zneužívanie extrémistických politických cieľov. Je však potrebné nezabúdať, že na jednej strane sa síce k slovu dostáva diktatúra jednej politickej strany, nie ale za cieľom národného rozvratu, ale za cieľom udržať tento národ jednotný a silný aj v časoch, kedy sa nemecký nacizmus postavil na stranu likvidátora ľudskosti. Naplnenie Hitlerových hrozieb (rozdelenie Slovenska medzi Poľsko a Maďarsko) by znamenalo ďalšiu tentokrát poriadnu dávku asimilácie, tuhého útlaku a národného rozvratu, ktorý by národ negatívne poznačil na nasledujúce desaťročia. Zanikli by tým vyše storočné emancipačné snahy a nádeje, ktoré národ budoval od chvíle svojho národného prebudenia.

Ako sa vývoj na frontoch 2. sv. vojny obracal proti nacistickému Nemecku, tak sa v exile, kam sa po októbri 1938 utiahla Československá reprezentácia na čele s E. Benešom, opäť formuje budúca podoba obnoveného spoločného štátu, ktorý bol avšak postavený na opäť mylnom princípe jednotného československého národa, čo predstavovalo ďalšie znevýhodnené postavenie nášho národa. Vzájomné rokovania medzi exilovou vládou v Londýne a predstaviteľmi Sovietskeho zväzu o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci začali predznamenávať ďalšie osudy českého a slovenského národa.

Slovenské národné povstanie koncom augusta 1944, ktoré vzišlo z podnetu potlačenia a odstránenia nemeckého vplyvu nad Slovenskom bolo na jednej strane významným krokom k porážke fašizmu ako takého, no na strane druhej uvoľňovalo cestu novej diktatúre valiacej sa z východu.

Moskovské rokovania v marci 1945 už prinášajú presnú podobu o budúcom vzhľade obnoveného Československa, ktorá sa realizuje 5. apríla 1945 vyhlásením Košického vládneho programu, ktorého ústrednou postavou bol zanietený odporca slovenského národa Eduard Beneš.

Obdobie po apríli 1945 nesúce tiež prvky budúceho totalitného režimu, dozrieva vo februári 1948. K moci sa dostáva totalitné zriadenie po vzore Sovietskeho zväzu na čele s Klementom Gotwaldom, odmieta sa účasť na Marshallovom pláne a nastoľuje sa 40 – ročný diktátorský režim, počas ktorého sú perzekvovaní nevinní ľudia, odsúdení bývalí predstavitelia minulého národného pohybu, odstránené demokratické prvky, sloboda tlače, zhromažďovania, združovania, slova, obmedzenie voľného pohybu a proces likvidácie cirkvi, jednou s najväčších nositeliek nášho národného povedomia.

Avšak pod vplyvom týchto krutých skutočností sa koncom 80 – tých rokov dostáva k slovu opozícia a mladá generácia. . . . . .

Radovan J. Kuzma, v. r.

Martin Kačmár, v. r.
forrás: orsnmsk.host.sk



Katalánsko


Lluis Companys. FOTO - ARCHÍV

Zlé jazyky o Španielsku dodnes vravia, že Európa sa končí v hlavnom meste Katalánska - Barcelone. Nedopovedaným dodatkom tejto vtipnej a dnes už sotva platnej poznámky má byť to, že za poslednými katalánskymi humnami sa začína Afrika. Autori výroku možno chceli zvýrazniť odlišnosť bohatého Katalánska od ostatného „chudobného“ Španielska alebo sa iba snažili o odôvodnenie autonómie, ktorá by dnes, keby Španielsko nezažilo občiansku vojnu a následnú diktatúru, oslávila 70 rokov.

Ak niektoré škodoradostné katalánske kruhy hovoria o zvyšku Španielska ako o Afrike, tak opačne zasa Kataláncov nazývajú - Poliaci. Táto nálepka pochádza ešte z čias napoleonských vojen, keď sa do francúzskych vojsk zatúlalo niekoľko Poliakov. Tento prívlastok rovnako vyvoláva dojem, podľa ktorého je správny Katalánec zdatným obchodníkom a v tom niečo pravdivé bude. Keď sa totiž v stredovekom Španielsku rozvíjali farmy, v Barcelone frčal obchod.

V Španielsku vždy chceli premeniť komplikované monarchie na centralizované a politicky jednotné kráľovstvá. To ale vyvolalo vlnu protestov a v Katalánsku 12 rokov vojny (1640-1652). Katalánci vždy poškuľovali po istej forme samostatnosti, no obchodnícke kruhy si nikdy, a to platí dodnes, nedovolili hovoriť o úplnej nezávislosti. Prečo? Málokto by chcel stratiť obrovský španielsky trh. I napriek tomuto presvedčeniu snahy o autonómiu španielsky kráľ v roku 1716 definitívne zatrhol.

Ďalšia šanca prišla až v pohnutých 30. rokoch minulého storočia. V apríli 1931 vyhrala voľby Katalánska ľavicová strana (ERC) na čele s Francescom Maciom. Staručký politik, ktorý tancoval niekde medzi komunizmom a sociálnodemokratickou doktrínou, už dva dni po voľbách vyhlásil vznik Katalánskej republiky v rámci akejsi Ibérijskej federácie. O pár hodín neskôr vznikla v Madride druhá španielska republika a obe strany sa 17. apríla 1932 dohodli na vzniku Generalitat de Catalunya - katalánskej samosprávy.

Maciovi sa podarilo vymenovať prvú vládu, v ktorej mala ERC jasnú väčšinu. Generalitat mala parlament, prezidenta samosprávy a vládu. Neskôr sa do autonómie pridala aj súdna moc, ktorú Katalánci získali vytvorením kasačného súdu v roku 1934. O niečo neskôr vznikli silové rezorty.

Štatút autonómie navrhol parlament, ktorý ho následne predložil španielskemu parlamentu, kde štatút autonómie nakoniec 9. septembra 1932 schválili. Pred 70 rokmi - 18. septembra 1932 vypísali v Katalánsku voľby a týmto dňom sa datuje vznik autonómie.

Parlament zasadol v decembri toho istého roku a novým prezidentom sa stal Lluis Companys - odborársky právnik, ktorého rétoriku by dnes každý analytik nazval ľavicovým populizmom. Aj napriek tomu sa ale časy Lluisa Companysa označujú za obdobie, keď Katalánci zvládli úctyhodný prechod kompetencií, riadili financie, spravodlivosť, poľnohospodárstvo, vzdelanie, kultúru či zdravotníctvo. Nič však netrvá večne.

V roku 1934 už bolo prezieravejším politikom jasné, že španielska republika neprežije. Vedel to aj Companys, ktorý nahlas uvažoval o vytvorení katalánskeho štátu. Tieto snahy ale zahatala republikánska armáda, ktorá až do roku 1936 štatút autonómie pozastavila. Po vojenskom prevrate generála Francisca Franca v júli 1936, čím sa datuje začiatok občianskej vojny, sa autonómia do Katalánska opäť načas vrátila. V Barcelone však vypuknutie občianskej vojny využili anarchisti, ktorí sa uspokojili až vstupom do vlády. S postupujúcimi vojskami generála Franca ich vystriedali súdržnejší komunisti či vládnuca republikánska ľavica.

Ešte pred koncom občianskej vojny Franco Generalitat ako takú zrušil. Členovia vlády, parlamentu a tisícky ďalších Kataláncov poutekali za hranice. Emigroval aj Companys, v južnom Francúzsku ho ale zatkla nemecká polícia a na žiadosť Franca ho vydali do Španielska, kde ho v roku 1940 popravili.

Franco sa možno domnieval, že popravou „červeného separatistu“ Companysa snahy o autonómiu definitívne zhasnú. To sa mu nepodarilo, keďže celý základ autonómnej štruktúry prešiel za hranice. Tak sa stalo, že po Companysovej poprave sa prezidentom stal Josep Irla, ktorého v roku 1954 vystriedal Josep Tarradellas.

Nová príležitosť prišla po páde diktatúry. Už v roku 1977 katalánske politické strany žiadali návrat autonómie, obnovenie Generalitat a návrat prezidenta z exilu, čo sa aj stalo ešte pred prijatím novej ústavy v roku 1978.

V decembri 1979 Katalánsko opäť získalo štatút autonómie a v januári 1980 sa konali prvé voľby. Parlament si v marci toho istého roku zvolil nového prezidenta - Jordiho Pujola, ktorý prezidentuje až dodnes. Tomu sa podarilo význam autonómie znásobiť vstupom Španielska do Európskej únie, ktorej podstata leží v regiónoch. I preto je súčasné šesťmiliónové Katalánsko bohatým regiónom, ktorý dodnes ryžuje na autonómii postavenej ešte v 30. rokoch.

JURAJ TOMAGA

[25. 9. 2002]
forr's> sme.sk



Aký má byť hrdý Slovák podľa historika Dušana Kováča, sa dozviete tiež na 3. strane NP.

okr. noviny Prima č.45 ročník 9. [2001]





Historik Dušan Kováč pre NP

"Hrdý Slovák nemusí mať pri hymne ruku na srdci"

To naše, národné si osvojili iba dve strany, ktoré z toho potom čerpajú svoj politický kapitál. Nie je škoda, že ostatné politické strany na Slovensku nehovoria o národných veciach? Ľudia túto problematiku vnímajú tak, že ak nie je občan sympatizant politickej stany, ktorá čerpá z národného, akoby ani necítil svoju hrdosť nad tým, že patrí k určitej skupine ľudí s vlastným štátom.
- Vrátim sa k vzniku Československej republiky, do roku 1918. Aj vtedy sa v Martinskej deklarácií všetci predstavitelia zhromaždenia dohodli na tom, že budú podporovať myšlienku Československého štátu, ktorá bola postavená aj medzinárodne. Bola to myšlienka jednotného politického československého národa. Vtedajší predstavitelia Slovákov pochybovali o tom, či je to správne. Boli presvedčení, že Slováci tvoria samostatný národ, no zároveň si uvedomovali, že ak sa chcú vymaniť z Uhorska, bude to pre nich jediná cesta. Dohodli sa, že pôjdu touto cestou a že sa k otázke postavenia Slovenska v republike vrátia, keď bude pokojná doba, bude všetko skonsolidované a keď bude možnosť túto otázku nastoliť. To bola v princípe dohoda z Turčianskeho Svätého Martina. Čo sa však stalo. Túto dohodu porušil Andrej Hlinka. Išiel do Paríža na mierové rokovanie v čase, kedy bola československá delegácia v hlbokej kríze s Uhorskom a on s poľským pasom a za poľskej a maďarskej podpory prešiel do Paríža s memorandom vo francúzštine, ktoré mu zostavili Maďari a chcel bojovať za slovenskú autonómiu. Neuspel, vrátil sa, bol zatknutý, a potom hľadal akési čestné východisko. Začal presadzovať politiku slovenskej autonómie oficiálne, teda na pôde parlamentu. Nastala skutočnosť, že jedna politická strana dala do svojho programu slovenskú autonómiu a ostatné boli z toho procesu akoby vylúčené. Keďže jednotlivé strany medzi sebou bojovali, nemohli si osvojiť túto myšlienku a presadzovať ju. Aj napriek tomu, že presadzovali iné postavenie Slovenska, o autonómii už nehovorili. Autonómia sa tak stala politickým kapitálom jednej strany.
To je príklad, ako to prebiehalo v minulosti. Je tu určitá paralela v tom, že u tých druhých ako keby bola nechuť, pretože si už niekto uzurpoval národnú myšlienku. Toto sa v súčasnosti do značnej miery deje. Nevidel by som to však tak dramaticky. Podľa mňa je národná hrdosť niečo viac, ako si len myslíme. Hrdý Slovák nemusí byť ten, ktorý si pri hymne kladie ruku na srdce. Aj slovenské národovectvo a vlastenectvo môže byť také, aké je u mnohých iných národov, že sa o tom nerozpráva od rána do večera, ale že sa to považuje za niečo prirodzené, čo tu existuje, čo nemusíme nikomu ukazovať, ale jednoducho, čo je súčasťou našej identity. Z tohto hľadiska by som osobne nepovažoval Slovákov za málo sebavedomých. Možno, že to je dobou, že žili dlho v priestore, kde bolo mnoho etník a museli naozaj komunikovať mnohými jazyky, preto si myslím, že sa to trochu relativizuje. Nepovažujú to za absolútnu hodnotu. Napríklad, ak človek, ktorý žije v dedine a má za suseda Maďara, či Nemca, prípadne Chorváta a stretáva sa s ním každý deň a potrebuje si od neho požičať napr. múku, si uvedomuje, že toto je taký človek ako on a že má rovnaké problémy, len rozpráva iným jazykom a má iné korene. Myslím si, že je to pozitívna hodnota, pretože ak sa absolutizuje iba jedna stránka našej identity, tak sa značne ochudobňujeme. Myslím si, že väčšina ľudí v dnešnej Európe má niekoľko takýchto identít. Od tej regionálnej, ktorá bola dominantná v minulosti, ako napr. Tekovčania, Liptáci, Gemerčania...

Oľga Braunová, Richard Balázs
forrás: primanoviny.sk




SNS: Prijať diplomatickú nótu a uznesenie NR SR proti autonómii
Pridané: 18. 1. 2005, 12:47:48
Pridal: SITA

BRATISLAVA 18. januára -

SNS vyzýva prijať diplomatickú nótu a uznesenie NR SR proti autonómii

Slovenská národná strana (SNS) s nepochopením sleduje nemastné-neslané vyčkávanie vlády, MZV SR a NR SR k diplomatickej provokácii maďarského premiéra Ferenca Gyurcsánya požadujúceho vznik menšinovej autonómie v okolitých štátoch. Zarážajúce je najmä mlčanie rezortu diplomacie, ktorý pravdepodobne stratil schopnosť čítať skutočné zámery a trendy maďarskej iredenty na Slovensku.
SNS preto vyzýva ministerstvo na dôslednú a jednoznačnú nótu voči nehoráznemu zasahovaniu maďarskej iredenty do vnútorných záležitostí SR. Ani premiér Maďarska, ani politici SMK nemajú nijaké právo dožadovať sa etnickej autonómie v SR.
Politici maďarskej menšiny na Slovensku od začiatku roka 1995 verejne nielen požadujú, ale aj vytrvalo a systematicky pripravujú pôdu pre vznik rôznych foriem maďarskej autonómie na južnom Slovensku, vrátane územnej. Po tom, čo SMK ohlásila „koniec národnostného zmieru na Slovensku“ a po autonomistickej návšteve B. Bugára v Budapešti SNS vyzýva slovenské parlamentné subjekty na spoločný postup proti vzniku autonómie na etnickom princípe na južnom Slovensku. Vyzývam poslancov, aby na januárovej schôdzi NR SR prijali uznesenie o neprijateľnosti a protiústavnosti územnej autonómie na etnickom princípe na Slovensku.

Ján Slota, predseda SNS
forrás: prservis.sk


SLOTA: O rok bude Slovensko bez južných území
Pokiaľ sa nenájde niekto v slovenskej vláde, kto zabráni snahám SMK o autonómiu Južného Slovenska, tak o rok už bude Slovensko bez tohto územia. Na dnešnej tlačovej besede to uviedol líder SNS Ján Slota. Dôkazom toho je podľa neho vyjadrenie predsedu SMK Bélu Bugára, že "ak sa SNS dostane do vládnej koalície, vyhlási za referendum o autonómii Južného Slovenska." Ako ďalej uviedol, "Maďari majú pri reštitúciách pozemkov v rukách všetky páky, čoho dôkazom je obsadzovanie vedúcich pozícií v lesohospodárskych podnikov na Východnom Slovensku Maďarmi."

forrás:vebia.sk




Rôzne:
Z politického hľadiska je Dánsko konštitučnou monarchiou, pod ktorú spadajú aj dve samosprávne oblasti: Faerské ostrovy a Grónsko. Faerské ostrovy získali autonómiu v r. 1948 a Grónsko získalo štatút medzinárodnej autonómie až v r. 1979.

V súčasnosti má Škótsko veľmi výraznú autonómiu reprezentovanú nielen pomerne zvláštnou menou – škótskou librou (v Škótsku majú právo emitovať bankovky tri banky, pričom kurz škótskej libry k libre britskej je stále 1 : 1), ale hlavne obnoveným škótskym parlamentom, ktorý má na základe referenda z roku 1997 pomerne rozsiahle rozhodovacie právomoci.


V decembri 1979 Katalánsko opäť získalo štatút autonómie a v januári 1980 sa konali prvé voľby. Parlament si v marci toho istého roku zvolil nového prezidenta - Jordiho Pujola, ktorý prezidentuje až dodnes. Tomu sa podarilo význam autonómie znásobiť vstupom Španielska do Európskej únie, ktorej podstata leží v regiónoch. I preto je súčasné šesťmiliónové Katalánsko bohatým regiónom, ktorý dodnes ryžuje na autonómii postavenej ešte v 30. rokoch.



ŠKÓTSKO


Krajina bohatých tradícií, krajina s dlhou históriou a preslávená symbolmi



Škótska krajina je nádherná. Drsné morské útesy, stále zelené pastviská aj vresom porastené pohoria. Na juh od Edinburghu a Glasgowa až k anglickým hraniciam sa tiahne pohorie Southern Uplands, čo je 70 km široký pás kopcov vysokých viac ako 800 m. Edinburgh aj Glasgow sa nachádzajú v centrálnej oblasti Lowlands, najúrodnejšej a najľudnatejšej časti Škótska. Na severe nadväzujú na túto oblasť Highlands, kde sa nachádza aj najvyššia hora Veľkej Británie Ben Nevis.

Glasgow – je najväčšie mesto, a to nielen priemyslu, ale aj kultúry. Tvrdí sa o ňom, že je to najprívetivejšie britské veľkomesto. Škóti sú veľmi milí, otvorení ľudia. Na každom kroku sa možno stretnúť s typickými škótskymi znakmi: pravými škótskymi gajdošmi v kilte, so škótskou whisky alebo vynikajúcim národným jedlom haggis.


Ostrov Skye – nezameniteľné nebo a mraky. V častej hmle sa týči povestný Old Man of Storr a Kilt Rock. V mestečku Dunvegan je rovnomenný hrad, ktorý patrí väčšinovému vlastníkovi ostrova McLeodovi. Práve ten chcel na opravu svojho hradu získať peniaze predajom nádherných škótskych národných hôr Cuillin Hills.

Jedburgh, Melrose, Dryburgh, Kelso – štyri veľké opátstva so spoločným osudom. V 12. storočí ich založil kráľ Dávid I. a v 16. storočí, za vlády Henricha VIII., boli zničené. Melrose, založené roku 1136 ako cisterciánsky kláštor, je najnavštevovanejšie, pretože na jeho pozemkoch je pochované srdce Roberta Bruca, kráľa – národného hrdinu, ktorý na začiatku 14. storočia stál na čele bojov za samostatnosť Škótska. Aj Dryburgh rozhodne stojí za návštevu. Po úzkych točitých schodoch sa dá vystúpiť na malú vežičku, z ktorej je výhľad na celé opátstvo.


Edinburgh – kde iné mestá majú rieku, Edinburgh má železničnú stanicu. Na hrade v Edinburghu, čo je dominanta, ktorú neprehliadnete, nájdete okrem iného kaplnku sv. Margaréty z roku 1090, Škótsky národný pamätník vojny a vojenskú väznicu. Expozícia histórie Škótska v hlavnom paláci hradu vrcholí stálou výstavou korunovačných klenotov, meča a slávneho Stone of Destiny. Je to neveľký kameň, pôvodne možno pohanský oltár, ale skôr intronizačný kameň prapôvodných obyvateľov Škótska, na ktorom sa nechávali korunovať škótski králi. Od hradu vedie Kráľovská míľa, hlavná ulica, k zámku Holyrood (okrem iného múzeum whisky – hlavne však oficiálne sídlo kráľovnej počas jej pobytu v Škótsku) a k domu Deacona Brodieho, ktorý poslúžil spisovateľovi Stevensonovi ako predloha postavy Dr. Jekylla a Mr. Hyda.


Stirling – patrí so svojím kráľovským hradom k škótskej histórii rovnako ako Edinburgh. Zomrel tu okrem iného kráľ Alexander I., narodil sa Jakub III. a ďalšia z nejednoznačných postáv škótskych dejín, Mária Stuartovna, ktorú tu vo veku deviatich mesiacov korunovali na škótsku kráľovnú. V priestoroch hradu je múzeum vojenskej histórie Škótska s predmetmi, obrazmi a fotografiami pripomínajúcimi všetky vojny, ktorých sa škótski vojaci zúčastnili.

V KRÁTKOSTI Z DEJÍN

Prví ľudia vstúpili na škótsku pôdu približne 9000 rokov pr. n. l. Skara Brae – neolitická dedina na Orknejach – pochádza približne z roku 3000 pr. n. l. V pôvodnom osídlení (od 2. tisíc-ročia pred naším letopočtom) vynikal keltský kmeň Piktov. Od rímskej provincie Britannia bolo Škótsko v 2. storočí n. l. (od roku 121 n. l.) oddelené Hadriánovým valom a od roku 141 n. l. Antoniovým valom. Od 5. st. sa tu začali usadzovať írski Škóti, ktorí v 6. st. založili na západe dnešného Škótska kráľovstvo Dalriada. V 8.–11. storočí čelili nájazdom Vikingov a po definitívnom získaní severnej časti Northumbrie a stanovení južnej hranice Škótska na rieke Tweed poznáme od roku 1018 Škótske kráľovstvo v jeho dnešných hraniciach. Od začiatku prebiehali boje s Angličanmi a väčšinu času bolo kráľovstvo pod vplyvom Anglicka, ktoré v 14. storočí vystriedalo Francúzsko. V roku 1603, po nástupe Jakuba VI. Škótskeho na anglický trón, vznikla personálna únia Anglicka a Škótska.

V priebehu anglickej revolúcie v rokoch 1640 až 1669 bolo Škótsko násilne pripútané k Anglicku. Následkom bolo okrem iného rozpustenie škótskeho parlamentu a kooptácia škótskych poslancov do anglického parlamentu, ktorý sa tak stal parlamentom britským…

V súčasnosti má Škótsko veľmi výraznú autonómiu reprezentovanú nielen pomerne zvláštnou menou – škótskou librou (v Škótsku majú právo emitovať bankovky tri banky, pričom kurz škótskej libry k libre britskej je stále 1 : 1), ale hlavne obnoveným škótskym parlamentom, ktorý má na základe referenda z roku 1997 pomerne rozsiahle rozhodovacie právomoci.
forrás: skoda.sk


Naši magyari

Naši a vaši
ANDREJ BÁN


Rozoberáme v príjemnej spoločnosti v Komárne medzietnické vzťahy, ktoré tu ako nôž cez maslo prechádzajú azda každou rodinou, keď odrazu zazvoní mobil. Nemáš fotografie slovensko-maďarských konfliktov pre Der Spiegel? – pýtajú sa ma naliehavo z americkej agentúry v Prahe. Konfliktov? Pozriem von z okna. Provinčná nuda, páriky so zmrzlinou. Sorry, ani len tú vlajku nikto nezapaľuje.

Spomínaný žánrový obrázok zapadá do mustry „libanonizácie“ či „kosovizácie“ južného Slovenska, tak ako by ju možno teraz radi videli v centrálach svetových médií. Stačí ozaj málo. Explozívna (slovná) zmes jedného agresívneho alkoholika už narobila veľa zla. Ktovie, možno dokáže zamoriť aj vzťahy medzi ľuďmi v 37-tisícovom mestečku, tradične považovanom za akési hlavné mesto našich Maďarov, ktorí tvoria tri pätiny jeho obyvateľov.
Komárno je plné etnických nášľapných mín, spomeňme iba spor o súsošie Cyrila a Metoda, maďarskú univerzitu, expedičný výsadok Kotlebovcov či hádky o sídlo uvažovanej župy. Našinec sa až zľakne. Nie je už samotné kladenie otázok v slovenčine – či a ako sú tu Slováci diskriminovaní – nepatričnou hrou s ohňom? Netreba radšej pekne našsky čušať a držať kostlivca v skrini?

.kancelária pre autonómiu
„Naším cieľom nie je vznik autonómie na južnom Slovensku a v žiadnom prípade nám nejde o odtrhnutie územia. Najdôležitejšie je najprv vysvetliť ľuďom pojem autonómie, rehabilitovať toto slovo,“ sedíme s Jánosom Bószom, koordinátorom práve vznikajúcej občianskej iniciatívy Commora Aula. Tá pred pár týždňami zriadila v jeho rodinnom dome v jednej z bočných uličiek neďaleko centra Komárna, kde donedávna sídlila piváreň, akúsi kanceláriu pre verejnosť. Každý záujemca sa tu v pracovných dňoch medzi druhou a piatou popoludní môže pri pravej slovenskej kofole a kávičke porozprávať o demýtizácii strašiaka.
Chvályhodný počin? Áno, aj.
Podľa slov pán Bószoa, sympatického štyridsiatnika a podnikateľa, ktorý v sebe spája dnes už vzácny ostych a zároveň úctu voči novinárom, zatiaľ prichádzajú tak dvaja návštevníci denne. S kolegom, maďarským novinárom, sme teda zrejme vyčerpali dennú kvótu. Cez presklené zamrežované dvere vidíme, že chodci sa najprv zvedavo pristavia, pozrú na nápisy... vzápätí uskočia a zrýchleným krokom odídu. Prvý deň po otvorení kancelárie im niekto dokonca strhol nápisy z dverí a okna. Jej vznik netreba pritom vysvetľovať až tak konšpiratívne. Cez internet sa spojilo zopár Maďarov z domova, ale aj z Anglicka či Austrálie. Niektorí emigranti možno aj slzu tajne vyronili, že ak sa projekt – beh na dlhé trate – podarí, budú mať opäť domov, teda v duchovnom a citovom zmysle slova. Logická otázka, či Slovensko nie je ich domovom, ostáva s ľahkým úsmevom nezodpovedaná.
„Ako to vzniklo? Otvoril som dvere na svojom dome a bolo to!“ smeje sa Bósza. „Ani neviem, ako som sa k tomu dostal. Surfoval som na internete a objavil som diskusné fórum s rôznymi hanlivými výrazmi na adresu Maďarov. Krivé nohy, Mongoli, Maďari za Dunaj...
také, čo aj pán Slota zvykne používať. Viete, to človeka naštve. Autonómia pritom ako pôvodne grécke slovo znamená najvyšší stupeň samosprávy občana, ktorá rešpektuje zákony centra. Napríklad v Španielsku, ale aj v mnohých iných krajinách, bez problémov funguje. Vytvorili ju preto, aby problémom predišli.“
O podpore autonómie si Bósza ilúzie príliš nerobí. Strach je príliš zreteľný. Ľudia tu na juhu o autonómii hovoria vraj nanajvýš doma v kuchyni alebo v krčme pri pive. Túto iniciatívu zatiaľ ignoruje aj SMK, na Bószove e-maily neodpovedá dokonca ani Miklós Duray.
„Prieskum verejnej mienky? Nie, na to by som nemal odvahu. Maďari by boli možno proti autonómii viac ako Slováci. Boja sa vyvolať hádky, polemiky. Myslia si, že tento takzvaný pokojný stav je pre nich výhodnejší. Podľa jedného výskumu spred desiatich rokov autonómiu podporuje 70 percent Maďarov na Slovensku. Kto to napísal, bol podľa mňa blázon. Veď naša asimilácia pokračuje. Poznám veľa maďarských manželstiev, ktorých deti chodia do slovenských škôl, v nádeji, že sa lepšie uplatnia. Aj moja manželka je Slovenka a naše deti chodia do slovenských škôl,“ dodáva dobrou slovenčinou Bósza.


.karpatský Legoland
So želaním všetkého dobrého pri náročnej osvete sa lúčim s Jánosom Bószom. Cesta do jediného mysliteľného protipólu kancelárie pre autonómiu – Domu Matice slovenskej – trvá päť až desať minút. Našinca prekvapí, koľko pamätných tabúľ, sôch a sošiek rakúsko- uhorských (skôr však uhorských) dejateľov cestou minie. Frekvencia ich výskytu kontrastuje s akýmsi skromným slovenským kútikom, osamelý generál Štefánik stojí v parku pri hlavnej ceste smerom na most do Maďarska, ktorým denne dochádza tritisíc ľudí za prácou do priemyselného parku na druhej strane Dunaja. Za Štefánikom sa na priečelí Domu Matice slovenskej v hrozivom geste „tlačia“ vierozvestci. Ak pripočítame ikonu Komárna, a tou je pozoruhodne eklektické Nádvorie Európy ako zmes typických architektonických štýlov rôznych európskych národov, ktorá je skoncentrovaná na malej ploche, dojem akéhosi skanzenu tak trochu topornej multietnicity je umocnený. Komárno ako Legoland Karpatskej kotliny? Áno, aj.
Kúzlo etnicky rozdelených miest spočíva v ich občas až hrozivo malej mierke. „Tí druhí“ sú obvykle dostupní za pár minút rezkej chôdze. Delenie na „my“ a „oni“ je tak delením na blízkych susedov, či dokonca príbuzných. Pekne to pomenovala Rusínka Ľubica Balková, redaktorka dvojtýždenníka Komárňanské listy. Na juh sa prisťahovala za manželom v roku 1986 až z Humenného. „Žijú tu aj Rusíni, Bulhari, Česi, Nemci či Kubánec. Na žiadny očividný prípad diskriminácie nemaďarského obyvateľstva si nepamätám. Mnohé konflikty vyvierajú z neusporiadaných rodinných vzťahov, slovenská nevesta si, povedzme, nerozumie s maďarskou svokrou,“ smeje sa Balková, ktorá dodnes nevie dobre po maďarsky („ak počujem správu, tak neviem, kto koho zabil, viem však, že ide o vraždu“), ani ako novinárka pritom nemá problém získať potrebné informácie. Samozrejme, bez tlmočníka. Jej 20-ročná skúsenosť z terénu je dôkazom, že nielen slovenský, ani rusínsky novinár sa u nás na juhu nemusí nutne cítiť ako cudzinec vo vlastnej krajine. Pravda, ak nepočítame starších ľudí, ktorí chodia do redakcie podať úmrtné oznámenia.
Tí skutočne príliš po slovensky nevedia.

.disident Štúr
„Málokto vie, že viem po maďarsky,“ prizná sa Gabriela Kobulská, dlhoročná učiteľka matematiky, ktorá je riaditeľkou Domu Matice slovenskej.
Cesta do jej pracovne na prvom poschodí veľkej a pustej budovy bývalého Domu odborov, ktorú Matica výhodne v roku 1990 kúpila od lodeníc a ktorej priestory dnes komerčne prenajíma, je zážitkom. Osamelá podobizeň Štúra na nástenke, zopár plagátikov v slovenčine, zblúdilý Slovák z niektorej z okolitých obcí, ktorý sa dožaduje možnosti zaplatiť členský príspevok, dve pracovníčky tejto inštitúcie, z toho jedna na 7-hodinový, druhá na 6-hodinový úväzok... to všetko mi na okamih pripomenie pocit, aký som zažil pred pár rokmi v sídle írskej strany Sinn Féin v severnom Belfaste.
Matica v Komárne ako undergroundové dúpä? Áno, aj.
Pani Kobulská má však dobrú náladu. Teší ju zvyšujúci sa podiel Slovákov, ktorí už tvoria viac ako 40 percent obyvateľov mesta.
Príčiny? Isteže, svoje zohrala aj migrácia Maďarov za prácou do Maďarska či, naopak, Slovákov z okolia sem do mesta. Tá však nie je najpodstatnejšia. „Zdá sa mi, že reprodukcia Maďarov je podstatne nižšia ako reprodukcia Slovákov,“ tvrdí Kobulská, ktorá údajne vie o mnohých prípadoch diskriminácie tých, ktorí nevedia po maďarsky: často sa totiž s prosbou o pomoc obracajú priamo na ňu. Prácu tu nezohnal ani jej syn, absolvent technickej fakulty. Dnes preto žije v USA. Vec je však zložitejšia. Dvojjazyčnosť tu na juhu môže byť chápaná aj ako prirodzená podmienka uplatnenia sa.
Tak ako v iných podobných prípadoch, aj jej rodinná anabáza mnohé vysvetľuje. Do Komárna sa prisťahovala v roku 1950 ako štvorročná s rodičmi zo Zvolena. Aj oni teda osídľovali vysídlený slovenský juh. Maďarské okolie ju donútilo naučiť sa po maďarsky. Tento fakt možno vnímať dvojako, ako obohatenie, ale aj ako obmedzenie. „Ja to vnímam ako obohatenie. Môj nebohý otecko, ktorý bol celý život matičiarom, mi vravieval: vidíš, za to, aby si sa naučila po nemecky, musím platiť. Maďarčinu sa naučíš zadarmo,“ dodáva Kobulská, ktorá už ako dieťa zažila čosi, čo ešte vtedy nechápala, totiž pocit cudzinca. „Choďte do hôr, odkiaľ ste prišli!“ vraveli aj jej. Socializmus však obrúsil hrany sporov. Presnejšie, ututlal ich.
V novembri 1989 sa komárňanskí Maďari prebudili a začali dominovať. Odrazu platilo delenie na „vaši“ a „naši“. Ťažkou ranou bola pre ňu, ako hovorí, arogancia nového riaditeľa divadla, ktorý prišiel z Maďarska a odmietol prevziať záväzky súvisiace s dokončením budovy. „Ja som sem neprišla vôbec bojovať s Maďarmi a ani dnes to nechcem. Musím sa však brániť.“

.urobiť krok dopredu
Najznámejšou kauzou je súsošie. Po dvanástich rokoch sporu s predstaviteľmi mesta a bezúspešného úsilia získať preň adekvátne dôstojné miesto sa rozhodli matičiari v roku 2003 umiestniť sochy Cyrila a Metoda na svoju budovu: bez stavebného povolenia. Záležitosť je dodnes predmetom súdneho sporu.
Trucpodnik? Smutný dôsledok zbytočnej neochoty? Áno, aj.
„My Maďari, samozrejme, nemáme problém s Cyrilom a Metodom. Napokon, knieža Arpád sa s nimi stretol pri dolnom Dunaji. Problém je s ľuďmi, najmä s bývalým intendantom za Mečiara, ktorí toto súsošie presadzovali. Na ich šovinistické reči toto mestečko tak rýchlo nezabudne,“ vysvetľuje architekt Nándor Litomericzky. Uvádza ešte jeden príklad, ktorý dokazuje, že skutočnosť nie je čierno-biela. „Chceli sme v spolku Palatinus spraviť pamätnú tabuľu významnému slovenskému architektovi Dušanovi Samuelovi Jurkovičovi. Čo myslíte, koľko sme vyzbierali na Slovensku? Ani halier! Podporia nás z Maďarska, už máme od mesta stavebné povolenie a na budúci rok 15. marca, čo je veľký sviatok Maďarov, chceme tabuľu slávnostne odhaliť. Mnohí Slováci iba hovoria o svojej národnej hrdosti, pre svoju kultúru však konkrétne nič neurobia.“
Treba povedať, že v Komárne už fakticky vládne maďarská autonómia. „Jednoznačne tu mocensky dominuje SMK, ktorá má 21 z 25 poslancov mestského zastupiteľstva. Na čom sa dohodnú, to odhlasujú. Vládne u nich bezvýhradná stranícka poslušnosť,“ vraví lekár Anton Marek, jeden zo štyroch nezávislých poslancov. Má slovenskú národnosť, pričom jeho otec je Slovák a mamička Maďarka.
„Ako naši starci hovoria: už by bolo načim urobiť jeden krok dopredu,“ povzdychne si kunsthistorička Eva Dénesová, ktorá, mimochodom, tiež pochádza zo zmiešaného manželstva.
Veru, svätá pravda. Kto ho však urobí prvý? Slováci sú podľa Kobulskej ustráchaní, z obáv o stratu zamestnania sa dokonca boja zúčastňovať na slovenských kultúrnych podujatiach. Maďari sú však podľa Bószu tiež akísi ustráchaní a radšej sa asimilujú. Kto je teda nebojácny? Miestni politici.

forrás:týždeň



HÍREK
Felvidéki magyar térkép
- 2009.05.20.





Magyar élettér autóatlasz
- 2009.05.20.





Történelmi emlékesztető
- 2009.05.19.

Felvidék
Honföldünk


Nemzeti dal
- 2009.03.14.

LINK KLIKK: Esküszünk,
hogy rabok tovább
nem leszünk


Utassy József gondolata
- 2009.03.15.

Én szemfedőlapod lerántom:
Kelj föl és járj, Petőfi Sándor!
Zúg Március, záporos fény ver,
Suhog a zászlós tűz a vérben.
Hüvelyét veszti, brong a kardlap:
Úgy kel föl, mint forradalmad!
Szedd össze csontjaid, barátom:
Lopnak a bőség kosarából,
A jognak asztalánál lopnak,
Népek nevében! S te halott vagy?!
Holnap a szellem napvilágát
Roppantják ránk a hétszer gyávák.
Talpra Petőfi! Sírodat rázom:
Szólj még egyszer a Szabadságról!


A Szent Korona Őrzője
- 2009.03.11.

A Szent Korona Őrzőjének Eskü alatt tett Nyilatkozata.



Új menü
- 2009.02.27.


- Autonómia hírek máshonnan
- Mi az autonómia?
- Az autonómia kivívásának a formái
- Decentralizált autonómia
- A kisebbségi autonómia (működő
modellek, magyar elképzelések)

- Az autonómia és az új világrend
- Felvikéki hírek
- Preambulum
- Aláírásgyűjtés az autonómiáért
- A szlovák alkotmány nem tiltja az autonómiát
- A felvidéki magyarok történelme
- Csehszlovákiai kisebbségi szerződés
- Beneš-dekrétumok
- Szlovákiai nyelvtörvény
- Polgártársaim, barátaim
- Múlt, jelen, jövő
- Szlovákok igazi történelme
- Dálesz
- Erdélyi hírek
- Erdély és Székelyföld autonómiája
- Vajdasági hírek
- Vajdasági autonómiaterv
- Kárpátaljai hírek
- Kárpátaljai autonómiatervek
- Kárpátaljai autonómia-koncepciók
- A KÁRPÁTALJAI MAGYAR AUTONÓMIA
- Horvátország, Szlovénia,
Ausztria hírek

-

- Magyarországi autonómiahírek
- Magyar címer története
- 1868-as kisebbségi törvény
- Miért a 20. század?
- Autonómiák Európában

- English news
- Observations on the Beneš Decrees
- EÚ-us hírek
- Finn autonómiamodell
- Dél-Tirol és Korzika autonómiája
- Katalán autonómia
- Baszk autonómia
- Kínai autonómia - Másfajta autonómiák
- Saját írásaink
- Rólunk írták
- Az Emberi Jogok
Egyetemes Nyilatkozata

- A modern szabadságjogok
- Kirándulások a Zsitva folyócska
mentén

- Mátyusföld és Csallóköz,
Dunamenti-síkság
- Nem igaz
- Egy város a Duna két patján
- Slovenské aktuality
- Autonómia SK
- Commora Aula články
- Okolo autonómie Text
- Slováci a maďari jedna rodina
- Štúr a autonómia
- Fantázia képek
- Komáromi képek
- Olimpia 2016 Commora Aula
- Gondolatok


Történelmi párhuzam
- 2009.03.05.

Stefan Marko Daxner: "Magyarország számunkra csak annyiban létezik, amennyiben benne elismerést nyerünk." (1861)
most mi is megfogalmazzuk ugyanezt
Bósza János: "Szlovákia számunkra csak annyiban létezik, amennyiben benne elismerést nyerünk. (2009)"


Az önrendelkezésről
- 2009.03.05.

Aki esetleg mégis úgy gondolná, mi köze mindehhez, annak ajánlanám szíves figyelmébe Martin Niemüller, a német protestáns lelkipásztor gondolatait.
"Amikor elvitték a kommunistákat, én hallgattam, mert nem voltam kommunista. Amikor elvitték a szociáldemokratákat és a szakszervezeti embereket, én hallgattam, mert sem szociáldemokrata, sem szakszervezeti ember nem voltam. Amikor eljöttek és elvitték a zsidókat, én hallgattam, mert nem voltam zsidó. És amikor eljöttek és elvittek engem, már nem maradt senki, aki szólhatott volna értem."


Vígh Károly
- 2009.03.05.

„Magyarországon és máshol is (Szlovákiában is- a szerk. megj.) láttuk és megéltük, hogy a történelmi traumák és frusztrációk önsajnálatból történõ ápolása a nemzetekbõl a legrosszabb erõket szabadítja fel, amelyek csak a katasztrófát ismerik, és csak ebbõl táplálkoznak. Miért nem vagyunk képesek valami újat, reménytelibbet kezdeni?- kérdezi Churchill…”

Az élet
- 2009.03.02.

Az élet egy nagy cirkusz, ahol tanár a bohóc és nebuló a közönség.

Cikkajánló:
- 2009.03.01.

Slota sértegethet minket, klikk a képre





Autonómia terv. klikk a Commora képre
- 2006.09.01.








Szavazás a Commora Aula honlapról
- 2006.12.08.

Szavazás!

Indult 2006.11.10-én
- 2006.11.11.

Felmérés
Kell-e nekünk az autonómia

Igen minél hamarabb
Igen, de majd később
Igen, ha a szlovákok is akarják
nem tudom
Nem, mert úgyse lehet
Nem, mert rossz az időzítés
Nem, mert nincs rá szükség


Véletlen link.



Kukac.sk link felvidéki magyar fórum
- 2007.12.15.









Rovásírás
- 2007.06.09.





Újévi mondóka
- 2008.01.01.

Adja a Teremtő, hogy -
Minden rügyed megfakadjon!
Minden magod kihajthasson!
Minden dalod szívből jöjjön!
Minden napod tündököljön!
Minden szájat etethessél!
Minden élőt szerethessél!
Minden mi él üdvözöljön!
Minden álmod teljesüljön!
Minden bánat odébbálljon!
Minden csoda megtaláljon!
Minden napod egészségben,
Minden perced békességben
Teljen, az új esztendőben!
Úgy legyen!
Varga Ibolya


Lao Ce
- 2008.01.24.

Egy bölcs hadvezér azt mondotta:
"Mint a vendég, nem mint a gazda:
nem vonulok hüvelyknyit előre,
inkább egy lábnyit vissza."
Ez a tétlen cselekvés,
az erőszak nélküli siker,
az ellenség nélküli háború,
a fegyvertelen győzelem.
Harcban az ellenség ócsárlása
megsérti az út-at;
ha két hadsereg összecsap,
a kíméletesebb győzelmet arat.


Szlovák-magyar barátság
- 2009.03.14.

LONG LIVE

Szózat
- 2009.03.14.

LINK KLIKK: Szózat
Szózat ének


Vörösmarty Mihály Szózat
- 2009.03.14.

Hazádnak rendületlenül
Légy híve, oh magyar;
Bölcsőd az s majdan sírod is,
Mely ápol s eltakar.

A nagy világon e kívül
Nincsen számodra hely;
Áldjon vagy verjen sors keze:
Itt élned, halnod kell.

Ez a föld, melyen annyiszor
Apáid vére folyt;
Ez, melyhez minden szent nevet
Egy ezredév csatolt.

Itt küzdtenek honért a hős
Árpádnak hadai;
Itt törtek össze rabigát
Hunyadnak karjai.

Szabadság! itten hordozák
Véres zászlóidat,
S elhulltanak legjobbjaink
A hosszú harc alatt.

És annyi balszerencse közt,
Oly sok viszály után,
Megfogyva bár, de törve nem,
Él nemzet e hazán.

S népek hazája, nagy világ!
Hozzád bátran kiált:
"Egy ezredévi szenvedés
Kér éltet vagy halált!"

Az nem lehet, hogy annyi szív
Hiába onta vért,
S keservben annyi hű kebel
Szakadt meg a honért.

Az nem lehet, hogy ész, erő,
És oly szent akarat
Hiába sorvadozzanak
Egy átoksúly alatt.

Még jőni kell, még jőni fog
Egy jobb kor, mely után
Buzgó imádság epedez
Százezrek ajakán.

Vagy jőni fog, ha jőni kell,
A nagyszerű halál,
Hol a temetkezés fölött
Egy ország vérben áll.

S a sírt, hol nemzet sülyed el,
Népek veszik körul,
S az emberek millióinak
Szemében gyászköny ül.

Légy híve rendületlenül
Hazádnak, oh magyar:
Ez éltetőd, s ha elbukál,
Hantjával ez takar.

A nagy világon e kívül
Nincsen számodra hely;
Áldjon vagy verjen sors keze:
Itt élned, halnod kell.


Hun imádság
- 2009.03.14.

Kr.u. 410-460-ban keletkezett. Hun ezüstveretes szíjvégen rovásírással írva, a Kijevi Nemzeti Múzeumban van. A kijevi múzeumban őrzött hun övvereten, szíjvégen levő rovásírásos ima gyönyörű.

HUN IMÁDSÁG

MIATYÁNK ISTENÜNK
BENNÜNK VAN ORSZÁGOD.
ELŐTTÜNK SZENT NEVED
TÖRVÉNY AKARATOD.

MINDENNAPUNK GONDJÁT,
MAGADON VISELED.
BŰNEINKET MINT MÁSNAK,
NEKÜNK ELENGEDED.

TE KEZED VEZET
KÍSÉRTÉSEKEN ÁT,
S LEFEJTED RÓLUNK
GONOSZ JÁRMÁT.

TIÉD A NAGYVILÁG
ÖSSZES HATALMA, ÜDVE,
MINDÖRÖKTŐL KEZDVE,
LEGYEN MINDÖRÖKRE.


Petõfi Sándor: A szájhõsök
- 2009.03.17.

Meddig tart ez őrült hangzavar még?
Meddig bőgtök még a hon nevében?
Kinek a hon mindig ajkain van,
Nincsen annak, soha sincs szivében!
Mit használtok kofanyelvetekkel?
Évrül-évre folyvást tart a zaj,
És nem ott-e, ahol volt, a nemzet?
Nincs-e még meg minden régi baj?


Tenni, tenni! a helyett, hogy szóval
Az időt így elharácsoljátok;
Várva néz rég s oly hiába néz az
Isten napja s a világ reátok.
Nyujtsátok ki tettre a kezet már
S áldozatra zsebeiteket,
Tápláljátok végre a hazát, ki
Oly sokáig táplált titeket.



Áldozat s tett, ez a két tükör, mely
A valódi honfiút mutatja,
De ti gyáva s önző szívek vagytok,
Tettre gyávák s önzők áldozatra.
Hiszem én, hogy mint a fák tavasszal,
Megifjodnak a vén nemzetek,
De ti hernyók új lombot nem adtok,
Sőt a régit is leeszitek.



S oh mi vakság! fölemelte még a
Népszerűség őket paizsára,
Az elámult sokaság, miképen
Megváltóit, karjaiba zárja.
Megváltók? ők a hon eladói,
Elveszünk ez ordítók miatt...
Rólok tudja ellenünk, hogy félünk,
Mert a félénk eb mindég ugat.



Én ugyan nem állok a sereghez,
Mely kiséri őket ujjongatva,
És ha egykor közibök vetődöm,
Nem egyébért lépek e csapatba,
Csak azért, hogy fölfordítsam majd ez
Ál nagyok győzelmi szekerét,
S haragomnak ostorával vágjam
Arcaikra a bitó jelét!

Petőfi Sándor


Soviniszta
- 2009.03.26.

Illyés Gyula szerint patrióta az, aki jogot véd, soviniszta az, aki jogot sért.

Táncsics Mihály:
- 2009.03.30.

Az egyenlő szabadság
és az egyenlő jogok teszik
a forrást, melybül
mindenki egyaránt
meríthet jólétet,
bolgogságot, áldást.


József Attila
- 2009.04.03.

«az igazat mondd, ne csak a valódit,
a fényt, amelytől világlik agyunk,
hisz egymás nélkül sötétségben vagyunk.»
(József Attila)


A harc, melynek nincs győztese
- 2009.05.18.

Miért ne-ken

Nyelvlecke
- 2009.05.18.

Gyimóthy Gábor: Nyelvlecke

2009.3.11
Gyimóthy Gábor: Nyelvlecke

Egyik olaszóra során,
Ím a kérdés felmerült:
Hogy milyen nyelv ez a magyar,
Evrópába hogy került?

Elmeséltem, ahogy tudtam,
Mire képes a magyar.
Elmondtam, hogy sok, sok rag van,
S hogy némelyik mit takar,

És a szókincsben mi rejlik,
A rengeteg árnyalat,
Példaként vegyük csak itt:
Ember, állat hogy halad?

Elmondtam, hogy mikor járunk,
Mikor mondom, hogy megyek.
Részeg, hogy dülöngél nálunk,
S milyen, ha csak lépdelek.

Miért mondom, hogybotorkál
Gyalogol, vagy kódorog,
S a sétáló szerelmes pár,
Miért éppen andalog?

A vaddisznó, hogy ha rohan,
Nem üget, de csörtet - és
Bár alakra majdnem olyan
Miért más a törtetés?

Mondtam volna még azt is hát,
Aki fut, mért nem lohol?
Miért nem vág, ki mezőn átvág,
De tán vágtat valahol.

Aki tipeg, mért nem libeg,
S ez épp úgy nem lebegés, --
Minthogy nem csak sánta biceg,
S hebegés nem rebegés!

Mit tesz a ló, ha poroszkál,
Vagy pedig, ha vágtázik?
És a kuvasz, ha somfordál,
Avagy akár bóklászik.

Lábát szedi, aki kitér,
A riadt őz elszökell.
Nem ront be az, aki betér . . .
Más nyelven, hogy mondjam el?

Jó lett volna szemléltetni,
Botladozó, mint halad,
Avagy milyen őgyelegni?
Egy szó - egy kép - egy zamat!

Aki "slattyog", mért nem "lófrál"?
Száguldó hová szalad?
Ki vánszorog, mért nem kószál?
S aki kullog, hol marad?

Bandukoló mért nem baktat?
És ha motyog, mit kotyog,
Aki koslat, avagy kaptat,
Avagy császkál és totyog?

Nem csak árnyék, aki suhan,
S nem csak a jármű robog,
Nem csak az áradat rohan,
S nem csak a kocsi kocog.

Aki cselleng, nem csatangol,
Ki "beslisszol", elinal,
Nem "battyog" az, ki bitangol,
Ha mégis: a mese csal!

Hogy a kutya lopakodik,
Sompolyog, majd meglapul,
S ha ráförmedsz, elkotródik.
Hogy mondjam ezt olaszul?

Másik, erre settenkedik,
Sündörög, majd elterül.
Ráripakodsz, elódalog,
Hogy mondjam ezt németül?

Egy csavargó itt kóborol,
Lézeng, ődöng, csavarog,
Lődörög, majd elvándorol,
S többé már nem zavarog.

Ám egy másik itt tekereg,
-- Elárulja kósza nesz -
Itt kóvályog, itt ténfereg. . .
Franciául, hogy van ez?

S hogy a tömeg mért özönlik,
Mikor tódul, vagy vonul,
Vagy hömpölyög, s mégsem ömlik,
Hogy mondjam ezt angolul?

Aki surran, miért nem oson,
Vagy miért nem lépeget?
Mindezt csak magyarul tudom,
S tán csak magyarul lehet. . .!



A magyar nyelv szépségeiről sokat lehetne beszélni, hiszen nem csak Európában számít egyedülállónak. Az angolok például már nem értik Shakespeare 1600-as évek körül íródott műveit, azok eredeti nyelvezetét "óangolnak" nevezik. Érdekes belegondolni, hogy az azóta eltelt majd' 400 évben mennyit változott a nyelvük. Velük ellentétben azonban mi, magyarok a mai napig megértjük pl. az Ómagyar Mária Siralom 1300as évekre datált hangzását.
...és, hogy mit mondanak a külföldiek a magyar nyelvről? Néhány idézet:

Grimm Jakab meseíró (XIX. század), aki egyben az első német tudományos nyelvtan megalkotója is: "a magyar nyelv logikus és tökéletes felépítése felülmúl minden más nyelvet".

N. Erbersberg bécsi tudós (XIX. század): "Olyan a magyar nyelv szerkezete, mintha nyelvészek gyülekezete alkotta volna, hogy meglegyen benne minden szabályosság, tömörség, összhang és világosság."

George Bernard Shaw drámaíró (az amerikai CBC-nek adott interjújában sokkal bővebben kifejtve) mondta: "Bátran kijelenthetem, hogy miután évekig tanulmányoztam a magyar nyelvet, meggyőződésemmé vált: ha a magyar lett volna az anyanyelvem, az életművem sokkal értékesebb lehetett volna. Egyszerűen azért, mert ezen a különös, ősi erőtől duzzadó nyelven sokszorta pontosabban lehet leírni a parányi különbségeket, az ér zelmek titkos rezdüléseit."

Grover S. Krantz amerikai kutató: "A magyar nyelv ősisége Magyarországon /.../ meglepő: úgy találom, hogy átmeneti kőkori nyelv, megelőzte az újkőkor kezdetét /.../ az összes helyben maradó nyelv közül a magyar a legrégebbi."

Ove Berglund svéd orvos és műfordító: "Ma már, hogy van fogalmam a nyelv struktúrájáról, az a véleményem: a magyar nyelv az emberi logika csúcsterméke." (Magyar Nemzet 2003. XII. 2. 5. o.)

Teller Ede atomfizikus halála előtt pár évvel ezt mondta Pakson: "...Új jeles felfedezésem, miszerint egy nyelv van, s az a magyar." (Mai Nap, Budapest, 1991. 9.)
Nem különös-e, hogy a magyar tudomány minden erőt bevetve igyekszik lefokozni a magyar nyelvet, ám a külföldi szakvélemények ennek az ellenkezőjét hangsúlyozzák: nyelvünk egyedülálló nagyszerűségét, ősiségét, mi több, van ki a magyar nyelv Kárpát-medence-i ősi volta mellett is kiáll.
A genetikai eredményekből már tudjuk: teljes joggal.)

De ne csak a nyelvünket, hanem annak teremtő erejére vonatkozó véleményekre is figyeljünk:

Isaac Asimov scifi író: "Az a szóbeszéd járja Amerikában, hogy két intelligens faj létezik a földön: emberek és magyarok."

Enrico Fermi olasz atomfizikustól mikor megkérdezték, hogy hisz-e az űrlakókban, azt válaszolta: "Már itt vannak, magyaroknak nevezik őket!"

A magyar anyanyelvű nagy matematikusok is többször vallották: hja, magyar anyanyelvvel könnyű nagy matematikusnak lenni.
/VARGA CSABA : Mire lehet büszke a magyar (részlet)/
És ami mosolyt csalhat az arcotokra: Gyimóthy Gábor (Firenze 1984. X. 12.) Nyelvlecke című írása. Figyeljétek meg, hogy a mozgást kifejező igére hányféle szinonimát használ! Már kétszer is nekiugrottam, hogy átszámoljam, de egyszer 63 jött ki, másszor meg 81 - de talán a számok annyira nem is lényegesek, mint a magyar nyelv gazdagságának ténye. Talán nincs is a földön még egy ilyen nyelv, mint a mienk! Szerintem joggal lehetünk büszkék rá.
Forrás: Transylvania, 40 évf. 2. szám.
beküldő: olvasó



Ez a honlap a Commora Aula magántulajdona