***** Španielsko je pripravené poskytnúť Baskicku rozsiahlejšiu autonómiu. Uviedol to španielsky premiér José Luis Rodríguez Zapatero počas stretnutia s baskickým premiérom Juanom Josém Ibarretxem. *****V decembri 1979 Katalánsko opäť získalo štatút autonómie a v januári 1980 sa konali prvé voľby. Parlament si v marci toho istého roku zvolil nového prezidenta - Jordiho Pujola, ktorý prezidentuje až dodnes. Tomu sa podarilo význam autonómie znásobiť vstupom Španielska do Európskej únie, ktorej podstata leží v regiónoch. I preto je súčasné šesťmiliónové Katalánsko bohatým regiónom, ktorý dodnes ryžuje na autonómii postavenej ešte v 30. rokoch. *****Z politického hľadiska je Dánsko konštitučnou monarchiou, pod ktorú spadajú aj dve samosprávne oblasti: Faerské ostrovy a Grónsko. Faerské ostrovy získali autonómiu v r. 1948 a Grónsko získalo štatút medzinárodnej autonómie až v r. 1979. *****V súčasnosti má Škótsko veľmi výraznú autonómiu reprezentovanú nielen pomerne zvláštnou menou – škótskou librou (v Škótsku majú právo emitovať bankovky tri banky, pričom kurz škótskej libry k libre britskej je stále 1 : 1), ale hlavne obnoveným škótskym parlamentom, ktorý má na základe referenda z roku 1997 pomerne rozsiahle rozhodovacie právomoci. *****

autonómia – ústavou zaručené právo určitej územnej jednotky riešiť samostatné otázky špecifického záujmu v rámci väčšieho celku podľa vlastných noriem a prostredníctvom vlastných orgánov

- oprávnenosť na samostatnú legislatívnu činnosť danej oblasti

- oprávnenie inštitúcie formulovať svoj právny a politický status

Menšiny na SK

ČSR vznikla na troskách rozbitej Rakúsko-Uhorskej monarchie a základným rysom, ktorý po nej zdedila bolo spolunažívanie viacerých národov v jednom štátnom celku. Okrem štátotvorných národov, podľa ktorých republika dostala názov - Česko-slovenská, v nej počas celej existencie prvého československého štátu spolunažívali aj veľké národnostné skupiny Nemcov, Poliakov, Maďarov, Ukrajincov a Rusínov, židov a Rómov. V celkovom pomere bol ich počet nasledovný. S celkového počtu 13,6 milióna obyvateľov bolo 6,8 milióna Čechov, 3,5 milióna Nemcov, 1,8 milióna Slovákov, po 700tisíc Poliakov a Maďarov, asi 560tisíc Ukrajincov a Rusínov, do 100tisíc židov a Rómov.
Napriek mnohoetnickosti vnútorného súžitia v štáte bola Československá republika navonok vnímaná ako jednotný štát formou i obsahom.Vo vzťahu k národnostnej problematike sa to prejavilo v politickej, administratívnej i zákonodarnej oblasti už hneď v prvých rokoch po vzniku Československej republiky.
Už samotný vznik Československého štátu bol politicky zdôvodňovaný ideou tzv. čechoslovakizmu. Ten v svojej pôvodnej verzii sa zrodil z príbuzného snaženia národno-obrodeneckých skupín Čechov i Slovákov v 19. storočí, ktorého hlavnou myšlienkov sa stala idea československej vzájomnosti, vnímaná ako základ národného i kultúrneho spojenectva v boji proti národnej diskriminácii jedného i druhého národa v rakúsko-uhorskom súštátí. Postupne sa pretavila aj do politickej podoby, napr. už v prvom desaťročí 20.storočia v politických prejavoch amerických Čechov a Slovákov, ktorý skôr ako samotná slovenská politická scéna dospeli k myšlienke o možnej spoločnej štátnosti.
Už hneď po vzniku samostatného československého štátu sa politický čechoslovakizmus stáva "nevyhnutným" pre českú politickú reprezentáciu v súvislosti so strachom pred možnou politickou prevahou Nemcou a iných národov v štáte.
Prvotný obsah čechoslovakizmu v politickom ponímaní ako politickej spolupráce Čechov a Slovákov v jednotnom štáte vznikol aj z potreby presadiť sa na medzinárodnej scéne. Keď v r.1916 vznikla v Paríží československá rada, boli jej predstavitelia - Masaryk, Štefánik, Durych, boli vnímaní západnými diplomatmi a politikmi ako predstavitelia jediného národného snaženia a keď ich úsilie spolu s úsilím domáceho politického odboja vyústilo do vyhlásenia samostatného Československa, bolo by pravdepodobne diplomaticky i politicky trieštiť svoje sily a vyhlasovať ešte ďalej potrebu osamostatnovať sa jednotlivých národných skupín v rámci ledva dosiahnutej mladej československej štátnosti. Navyše, mnohoetnickosť štátov strednej a východnej Európy, či už bývalého Rakúsko-Uhorska, alebo nástupníckych štátov bola svojou odlišnosťou vo forme a obsahu štátu nepochopiteľná a nezrozumiteľná pre západné veľmoci (Francúzsko, Veµká Británia), ktoré v tomto zmysle formu a obsah štátnosti nerozlišujú. To znamená, že francúzsky občan je automaticky Francúzom, občan Veľkej Británie Britom.
Politický čechoslovakizmus prvej republiky sa však veľmi skoro dostal na "nesprávnu koľaj" pretože ani vyhlásenie Československej republiky, a ani prvé zákonodarné akty, vrátane ústavy z 29.2.1920 nerešpektovali politické dohody medzi Čechmi a Slovákmi z predchádzajúceho obdobia, t.j. Clevlendskú a Pittsburgskú dohodu. Slovensko a slovenský národ v ČSR nevytváral samostatný štátoprávny politický prvok ani vo forme federácie (Clevlendská dohoda) ani vo forme autonómie (Pittsburgská dohoda). Politický čechoslovakizmus bol navyše zavádený prijatím zákona o tzv. československom jazyku, ktorý mal byť v predstavách zákonodarcov oficiálnym úradným jazykom v ČSR, hoci v skutočnosti žiaden takýto jazyk neexistoval.
Lepšie ako Slováci v tomto ohľade dopadli Rusíni a Ukrajinci, ktorým politickú autonómiu vydobili svojou dôraznou aktivitou ich americký súkmeňovci a Rusíni a Ukrajinci získali 10. septembra 1919 autonómiu Podkarpatskej Rusi, ktorá im vydržala až do roku 1928. Rozbilo ju až prijatie zákona o tzv. krajinskom zriadení v ČSR, kedy sa síce celkový charakter Československa nezmenil, ale Československo bolo rozdelené na štyri tzv. krajiny - Česká, Moravsko-sliezka, Slovensko a Podkarpatská Rus.
Čechoslovakizmus sa v 1. ČSR prejavil veľmi negatívne predovšetkým v ekonomickej a sociálnej oblasti. Už v 20. rokoch sa začalo s výrazným odbúravaním priemyslu zo Slovenska, čoho dôsledkom bola nezamestnanosť, chudoba, hlad a vysťahovalectvo.
Strach s nemeckého etnika v rámci Československa nebol neopodstatnený. Hneď pri vzniku ČSR sa ozvali aj český Nemci, ktorí odmietli nárok československého štátu na nemecké územia a ohlásili vznik autonómneho útvaru v rámci nemeckého Rakúska pod názvom Deustchebohmen s centrom v Liberci. Hneď nato Nemci z Moravy a Sliezka vytvorili vlastnú provinciu s názvom Sudetenland a vzápätí ich nasledovali Nemci z južnej Moravy a Šumavy. Všetci vyjadrovali prianie stať sa súčasťov nemecko-rakúskeho štátu, a v tomto zmysle požiadali o podporu amerického prezidenta Wilsona. Hoci ten na ich žiadosť nijako nereagoval a českým úradom a armáde sa do roku 1918 podarilo všetky uvedené územia spacifikovať a dostať pod jednu spoločnú správu, aktivita nemeckého etnika počas 1.ČSR tým nebola zažehnaná. Napr. už v roku 1926 sa dostávajú jeho predstavitelia do vlády, ale oveľa vážnejším do budúcnosti sa stal vznik sudetonemeckého národného hnutia, ktoré sa r. 1933 sformovalo do politickej Sudetonemeckej strany vedenej Konradom Henleinom. Tejto strane sa vo volebnej spolúpráci so slovenskom karpatonemeckou stranou podarilo volebné víťazstvo.
Podobné úsilie ako Nemci vyvýjalo aj maďarské etnikum, ktoré sa prejavilo predovšetkým v 30.rokoch už ako výrazne iredentistické. Ich snaha o revíziu Trianonskej zmluvy a rozbitie stability československého štátu smerom do vnútra i navonok (malá dohoda) bolo až okate riadené z Budapešti. Maďarské strany počas celého obdobia existencie 1.ČSR získavali stabilný a pomerne vysoký počet volebných hlasov v každom volebnom období. Po r. 1935, keď sa zjednotili do Maďarskej národnej strany (Esterházy) sa svojím napojením na Budapešť ani netajili a hoci na prvý pohľad paradoxne, podporovali program HSYS a SNS s cieľom vytvorenia autonómie Slovenska, ich konečným cieľom zjavne nebola politická samostatnosť Slovenska, ale rozbitie eeskoslovenského štátu a vďaka tomu opätovné pripútanie Slovenska k tzv. veľkému Maďarsku. V tejto súvislosti však treba pripomenúť, že tak isto ako aj český a slovenský národ, ani nemecký a maďarský nebol politicky jednoliaty a všetky národnostné zoskupenia v sebe zahaoali celú škálu politického spektra od krajnej ľavice (komunisti) po krajnú pravicu (fašisti). Špecifickú skupinu tvorili obyvatelia Podkarpadskej Rusi, ktorí sa počas celej existencie 1.ČSR nijako výraznejšie politicky neprejavovali.
Židia spolunažívali na nalom území v pokoji viacmenej už dlhé stáročia a hoci prvá polovica 20.storočia priniesla niekoľko vľn antisemitizmu, na Slovensku sa tvrdo a výrazne prejavil až po mníchovskom diktáte v r.1938, resp. po vzniku slovenského štátu 14.3.1939 prebratím ideológie árijskej výlučnosti a antisemitizmu z nacistického Nemecka, v praxi presadzovanej prijímaním protižidovských zákonov až po tzv. židovský kódex r.1940, čo následne vyvrcholilo v deportáciách židov do koncentračných a likvidačných táborov v marci až októbri 1942. Ešte pred židmi sa podobným diskriminačným spôsobom vysporiadal slovenský štát s rómskym etnikom nepokladal za potrebné ani formálne presadiť cestou zákonov.
Forrás: Dusan.idealnypartner.sk

Autonómia v politológii označuje samosprávu v rámci väčšieho celku, čiže samostatné vládnutie v meste alebo regióne, v niektorých otázkach nezávislé od centrálnej štátnej vlády. Medzi autonómne oblasti patrí napríklad Kurdistan, Kosovo alebo Hongkong. Autonómia často predchádza oddeleniu. Autonómia nie je nezávislosť.

Slovo sa používa aj v iných oboroch ako politológia, kde má príbuzný význam. Vždy označuje nezávislú jednotku od centrálnej autority rozhodujúcu samostatne. Ako príklad možno uviesť autonómne roboty.

V bežnom slovenskom jazyku autonómia znamená aj nezávislosť, samobytnosť.
Wikipédia slov.

Bojím sa tých, ktorí sa boja iných
Sedím u kamaráta, pijem suché martini a tupo hľadím na obrazovku, z ktorej sa svetu prihovára iránsky prezident Mahmúd Ahmadínidžád. Na prvý pohľad vyzerá placho a sympaticky, ale slová, ktoré vypúšťa z úst, ma desia. Vraví, že Izrael musí byť vymazaný z mapy sveta a že holokaust je obyčajný mýtus. Na inom televíznom vskutku kanále hovorí niečo podobné o moslimskej civilizácii americký prezident George Bush. Pravda, hovorí to politicky korektne, ako sme u nás zvyknutí. Na Západe sa totiž už od čias Napoleona hovorí dobyvačným vojnám „šírenie slobody“, okupácii „upevňovanie poriadku“ a surovej kolonializácii „rozširovanie civilizačných hodnôt“. A ja rozmýšľam, prečo je také ťažké vymazať z mapy sveta nenávisť medzi národmi...

Už dávnejšie som si všimol, že dokážeme vnímať ako absurdnú etnickú neznášanlivosť na druhom konci sveta, ktorá sa nás zdanlivo netýka, ale svoje vlastné predsudky voči národom, s ktorými máme bezprostrednú skúsenosť, vnímame ako logické a odôvodnené. Máme súcit s osudom amerických Indiánov, ale Rómov považujeme za „špinavých bastardov“ (netušiac, ako tragikomicky napodobňujeme záporných hrdinov z westernov). Je nám odporný antisemitizmus, ale v zhode s etymológiou tohto slova nenávidíme iné semitské národy (Arabov). Moralisticky sa pohoršujeme nad „antiamerikanizmom“, ale sme plní rusofóbie. Nemáme nič proti Japoncom (veď široko ďaleko žiadneho nevidíme), ale čínski obchodníci nás privádzajú do zúrivosti. A to je už len krôčik od tradičného úvodu, ktorým každý xenofób začína svoj prejav: „Nie som rasista, ale...“

Žiaden rasista či xenofób neprizná, že ním je. Rasista ohrozuje iných a je obeťou seba samého. Žije v omyle a nevie o tom, alebo o tom nechce vedieť. Aby človek spoznal svoje omyly, potrebuje odvahu. A rasista ju nemá. Xenofóbia rozožiera ľudské dejiny ako rakovina, ako náhle pomätenie mysle. Ak sa my bojíme cudzincov, istotne sa budú báť aj oni nás. Je to začarovaný kruh. Rasové či etnické predsudky sú súčasťou prakticky všetkých kultúr. Majú oporu aj v našom jazyku, v zdanlivo nevinných slovných spojeniach. Koľkí z nás hovoria odmalička deťom „Si špinavý ako cigán“ alebo „Necigáň“ (vo význame neklam). A tak sú pre nás Židia lakomí a nečestní, Arabi zákerní a agresívni, Američania tuční a hlúpi, Afričania leniví a špinaví, Číňania malí, sebeckí a krutí. Ale to nie je iba európske špecifikum. Aj černosi vravia o belochoch, že majú smiešnu vôňu a Japonci sú o Nigérijčanoch presvedčení, že sú to divosi.

Pozrime sa na naše skúsenosti. Oddávna sa v našej spoločnosti udomácnil mýtus, že za ťažkú sociálnu situáciu slovenského ľudu mohli úžernícki židovskí krčmári – akoby niekto nútil našich chlapov prepíjať posledné peniaze. Konšpiratívne poukazujeme na to, koľko Židov pracuje v bankovníctve a finančníctve – čo je do istej miery pravda, ibaže zabúdame, že historicky sme ich do tejto sféry vytlačili zo všetkých ostatných odvetví sami (a tam sa stali, samozrejme, úspešní). Podobné tradované nezmysly otravujú aj slovensko-maďarské vzťahy. Typický Kysučan si myslí, že Maďar nemyslí 24 hodín na nič iné ako na iredentu. Na druhej strane na juhoslovenskom vidieku sa rozšíril mýtus, že Maďari živia túto republiku a Slováci sú za to nevďační. Rozčuľuje nás, keď Maďar hovorí o našom hlavnom meste ako o „Pozsony“, zabúdajúc na to, že ani my nehovoríme Wien, London, Venice a München, ale Viedeň, Londýn, Benátky a Mníchov. Zakaždým, keď počujeme historický názov „Felvidék“ (Horná zem), otvárajú sa nám nožíky vo vreckách, ale prečo potom stále hovoríme o Slovákoch na „Dolnej zemi“? A vrcholom všetkého je politické sprisahanie voči vodnému dielu Gabčíkovo-Nagymaros, ktorým chcú Maďari celkom isto sabotovať ekonomiku Slovenska. Kdeže ekológia, za tým všetkým je celkom isto snaha ubližovať Slovákom... V tejto súvislosti odporúčam všetkým roduverným, aby raz namiesto zájazdu do Gabčíkova zorganizovali zájazd do Visegrádu. O nič národné nebudú ukrátení, s tým miestom sa spája aj kus našej histórie. Ten výlet stojí za to. Vylezte na ruiny tamojšieho prekrásneho hradu (nájdete tam aj elektronického sprievodcu v slovenčine) a zadívajte sa na druhú stranu hlbokého riečneho kaňonu, ktorý si pomedzi hory presekal Dunaj. Tam je Nagymaros. Dobre si toto nádherné miesto obzrite a položte si otázku, kto by tento unikátny prírodný skvost zrovnal so zemou kvôli priehrade. Takto by uvažovali možno v Číne alebo v Sovietskom zväze... Alebo na Slovensku. Na tom vrchu som prvýkrát pochopil, o čo Maďarom ide.

Celkom iný, aj keď rovnako zaujímavý predsudok sa spája s fyziognómiou. Nedávno ma na ulici zastavil starší pán, ktorý sledoval jeden televízny rozhovor so mnou a naoko dobromyseľne sa ma spýtal: „Prepáčte, ale nie ste vy náhodou Žid?“ Už-už som chcel zaprotestovať, keď som si spomenul na definíciu Jeana-Paula Sartra („Židom je osoba, ktorú za Žida pokladajú“) a s milým úsmevom som mu odvetil: „Náhodou som.“ Čakal som, čo bude nasledovať, no pointa neprichádzala. Zarazený chlapík stratil niť. Nezmyselnou totiž nebola moja odpoveď, ale jeho otázka...

Podobných situácií som zažil neúrekom. V závislosti od toho, koho som sa momentálne zastával, ma považovali nielen za Žida, ale aj za Maďara, Róma, Palestínčana, Iračana, Turka i Francúza. Môj výzor mi zaručuje pravdepodobne len to, že si ma nebudú mýliť so Švédom a Eskimákom. Je zvláštne, že tmavé vlasy, oči alebo brada vo vás dokážu naštartovať paranoidné predstavy nepredvídateľných rozmerov. Strach vás oberá o akúkoľvek racionalitu. Jeden mediálne známy politológ nedávno líčil na verejnej prednáške v Bratislave konšpiratívnu teóriu o netušenom islamskom nebezpečenstve bez použitia jediného konkrétneho faktu. Bolo to také komické, akoby niekto začal nahlas špekulovať nad tým, čo asi v tejto chvíli robí a na čo myslí jeho frajerka, keď nie je s ním. Vlastne... ono to až také komické nie je. Najmä ak si položíte otázku, či sa nám takíto ľudia nesnažia pod zámienkou boja proti islamizmu vnútiť novú politiku civilizačného strachu a kontrolovať nás umelo vyvolávanými pocitmi kolektívneho ohrozenia. Či nestojí za takýmto sugestívnym vzývaním záchrany západnej civilizácie iba praobyčajná snaha mocných osobovať si právo na definíciu skutočnosti.

Dá sa to robiť primitívne, ako to robí George Bush alebo spomínaný slovenský politológ, ale aj nadmieru inteligentne, ako to robí Samuel Huntington. Najnovšiu knihu tohto autora, presláveného víziou zrážky civilizácií (Kam kráčaš, Amerika? – nedávno vyšla v češtine) možno preto nazvať aj intelektuálnou obranou xenofóbie. Umiernený konzervatívec Huntington je totiž presvedčený, že Arabi sa usilujú o znovudobytie svojich bývalých dŕžav, z ktorých boli v minulosti vojensky vytlačení. Odpoveďou by však nemal byť planetárny zápas Ameriky so zlom (ako si to myslí George Bush alebo ultrasionistická politologička Bat Ye´orová), ale obrana Ameriky a záchrana jej identity pred kultúrnymi vplyvmi iných národov. Huntington totiž neuznáva všeľudské hodnoty, pretože každý národ je podľa neho postavený na protiklade k iným. Vlasť nemôže existovať bez cudziny.

V skutočnosti to nie je nová idea. Už starí Gréci mali problémy s obrazom ľudstva ako prirodzeného celku (túto kategóriu vytvorili po prvý raz sofisti). Tradične delili svet na grécky a barbarský ako dve nezlučiteľné univerzá. Sám Platón (v protiklade so Sokratom či Demokritom) považoval etickú kategóriu ľudstva ako niečoho, čo presahuje rozdiely medzi národmi, rasami a triedami za číru fikciu. Napokon, kozmopolitné učenie vzniklo ako priama reakcia na xenofóbnu politiku mestských štátov. Tieto antagonizmy sa vynárajú v určitom časovom slede dodnes. Ani sme vlastne nepostrehli, že už niekoľko rokov sa nehľadá stratégia prežitia ľudstva, ale nášho civilizačného okruhu. Začalo sa hovoriť o akejsi fiktívnej „euroamerickej“ alebo „atlantickej“ civilizácii, hoci Európa má s Amerikou spoločné skôr inštitúcie ako hodnoty. Atlantik zohráva v tomto prípade rovnakú úlohu ako Stredozemné more v prípade Rímskej ríše. Spĺňa predstavu akéhosi civilizačného centra, čo opäť nie je nový jav. Aj Číňania sa tradične považovali za „Ríšu stredu“, Peržania boli presvedčení, že čím ďalej od ich hraníc, tým divší ľudia tam žijú a napokon v starom Uhorsku sa tradovala zásada „Extra Hungariae non est vitae“ (Mimo Uhorska nie je život). Klasické dedičstvo xenofóbie.

Mám strach z týchto trendov, ktoré sú akousi temnou oslavou našej nevzdelanosti. Mám strach z ľudí, ktorí považujú slušnosť a ohľaduplnosť za prejav cenzúry. Mám strach z tohto teatrálneho predvádzania hlúposti a zlomyseľnosti. Ale najviac mám strach z toho, že inteligentní ľudia týmto javom nevenujú pozornosť a považujú ich za také bláznivé, že sa nimi neoplatí ani zaoberať. Jedno anglické príslovie hovorí, že ťažko sa dovoláme zdravého rozumu, ak blázinec riadia šialenci. Napriek tomu by sme nemali rezignovať na kritiku tých, ktorí chcú náš planetárny blázinec kontrolovať, riadiť a definovať ako normálny stav.

Eduard Chmelár, piatok 16. decembra 2005

Vysiela maďarský kanál Autonómia
televízor
Nový maďarský televízny kanál Duna II Autonómia zaoberajúci sa menšinami spustil v nedeľu o 16.00 h vysielanie. Ide o prvý maďarský tematický verejnoprávny kanál, ktorý vysiela prostredníctvom satelitu od Grónska cez Európu až po Áziu a severnú Afriku.

Podľa riaditeľa Duna TV Lászlóa Cselényiho nové médium postaví do centra pozornosti menšiny a otázky samosprávy menšín žijúcich za hranicami. Vysiela v maďarskom jazyku a iných jazykoch s maďarskými titulkami. Nový kanál má za cieľ podporiť autonomistické snahy maďarskej menšiny, ale chce osloviť aj iné menšiny žijúce v Európe.

"Program stanice Autonómia budú okrem iných sledovať aj švédski alebo americkí občania hovoriaci po maďarsky. Teraz sa Spojené štáty budú vzpierať, že chceme autonómiu pre tamojších Maďarov?," reagoval vlani hovorca televízie Duna TV Pál Szeles na otázku súvisiacu s negatívnymi ohlasmi zo slovenskej strany pri avizovaní zriadenia takejto stanice.

"Nedomnievam sa, že by nás malo ovplyvniť to, čo povie niekoľko extrémistických slovenských politikov. Nemyslím si, že my sa zaujímame o to, aký názov dajú svojej stanici slovenské televízie," konštatoval hovorca.

Program stanice nebude podľa jeho vyjadrenia hovoriť iba o tom, čo sa deje s maďarskou menšinou na Slovensku alebo v iných krajinách, ale o spojení európskych národov, o ich etnických menšinách a o podpore ich samosprávnych snáh. Stanica, ktorá vysiela denne 24 hodín, bude pripravovať národné týždne aj tematické programy.
Čánok z Pravdy 16.4.06

Menšia polemika s Mikulášom Durayom
Napísal Plepo 16 február 2006

V SME 16.2.2006 bol uvedený článok Mikuláša (Miklósa) Duraya, poslanca Národnej rady Slovenskej republiky za vládnu SMK Musím s niektorými jeho názormi polemizovať.

Viete, ako sa volá krajina vo východnej časti strednej Európy, ktorej dnešné štátne hranice vytvorili tak, že sa pritom neuplatňovalo právo národov - alebo ak chcete ľudu - na sebaurčenie? Dokonca nielenže sa to právo neuplatnilo, ale jej ho upreli? Prezradím vám, keby ste nevedeli: tou krajinou je Maďarsko.

Uplatnilo sa právo, ktoré sa uplatňuje po každej, a tobôž svetovej, vojne. Porazený platí. A Uhorsko ako súčasť Rakúsko – Uhorska porazené bolo. Táto krajina bol agresor, vyvolala 1. svetovú vojnu, pri ktorej podľa odhadov zomrelo aj s civilnými obeťami 15 miliónov ľudí. Tak zaplatilo. Územným rozčlenením na nástupnícke štáty. A v slovenskom prípade si dovolím povedať, že to bola záchrana pred národným zánikom.

Keby sa pri znovurozdelení Európy vo Versailles bolo toto právo voči Maďarom uplatnilo, potom by zhruba 3 miliónom Maďarov nepripadol menšinový údel, v ktorom ich zbavili aj práva na najelementárnejšie formy sebaurčenia. Keby sa toto právo bolo uplatnilo, potom by títo Maďari boli dnes maďarskými občanmi a žili by vo svojej vlasti. A keby ich významnú časť neboli odtiaľ vyhnali, dnes by všetci vrátane potomkov bývali alebo spočívali vo svojom rodisku.

Občania maďarskej národnosti, ktorí sa po Versailleskej zmluve „ocitli“ v nástupníckom štáte – ČSR, po prvotných obavách o „demaďarizáciu, či snáď o priamy nátlak na nich ako osoby, sa veľmi rýchlo zžili s novým, dovtedy nepoznaným demokratickým systémom so všeobecným volebným právom a zaručenou slobodou (aj politického) prejavu. O to viac je zaujímavý fakt, že po Viedenskej arbitráži z 2.11.1938, kedy muselo Slovensko odovzdať Maďarsku južné a východné územia, sa samotní „slovenskí“ Maďari bránili návratu do polofeudálnych horthyovských pomerov, ktoré v Maďarsku panovali.

Možno namietať: Prečo Maďari nepovstali so zbraňou v ruke za svoje právo na sebaurčenie? Ale môžeme postaviť protiotázku: Proti komu mali povstať? Proti tým, s ktorými s duchu svätoštefanskej tradície žili stáročia v pokoji? Proti tým, čo boli časťou toho istého štátu, ktorého aj Maďarsko, teda štátu uhorskej svätoštefanskej koruny? To by bolo nemožné. V Uhorsku boli od stredoveku len dve vnútorné vojny, jedna v roku 1919, druhá v roku 1956, a obidve bolo treba vybojovať proti komunistom.

Toto sú nehorázne tvrdenia. V každom storočí počas 1000 rokov existencie bolo Uhorsko v občianskych (stavovských) vojnách niekoľko krát. Od konca stredoveku (v našich končinách sa datuje bitkou pri Moháči 1526) iba počas krvavého 17. storočia zomrela takmer polovica obyvateľstva, predovšetkým na území Slovenska. Dodnes sú predáci stavovských (protihabsburských) povstaní považovaní za maďarských hrdinov. To, že všetci z nich kolaborovali s Turkami, je už iba čerešnička. Roky 1919 (komunisti Bélu Kuna) a 1956 (chruščovovská okupácia) už nie sú dejinami Uhorska, ale Maďarska.

Maďarský národ od stredoveku nezaútočil ani na jeden zo susedných národov alebo národov, s ktorými žil v jednom štáte; bol len cieľom útokov. Preto trpezlivo znášal aj to, keď ho zbavili práva na sebaurčenie. To je základná maďarská formula 20. storočia. Lenže základná medzinárodná formula 20. storočia je, že Maďarom možno odoprieť právo na sebaurčenie.

Noha maďarského vojaka prekročila slovensko – maďarskú hranicu od roku 1918 (vznik ČSR) minimálne 3 krát, na čo si teraz v rýchlosti spomeniem. 1919 - komunisti Bélu Kuna a ich vyhlásenie tzv. Slovenskej republiky rád, 1939 - po Viedenskej arbitráži a neuveriteľný teror, o ktorom vedia rozprávať starí Košičania, 1968 – spolu so „spojeneckými armádami“ Varšavského paktu.

Prečo možno v Európe toto právo v súvislosti s Maďarmi spochybňovať? Preto, lebo Maďari nevyvraždili susedné národy? Alebo preto, lebo v medzinárodnom spoločenstve existuje dohoda, že Maďari nemajú právo na to, na čo iní právo majú? Neviem, kde by sme došli, keby sa bol udial opak prvého predpokladu. Lenže to nie je otázka, lebo táto možnosť nikomu ani na um nezišla. Zato druhá možnosť je viac než len predpokladom. V desaťročiach komunizmu sa usilovali presvedčiť Maďarov, že jednotlivé časti národa - oddelené štátnymi hranicami - nemajú nič spoločné, tvoria súčasť jednotlivých socialistických národov. Po zmene režimu sa vypustil akurát prívlastok "socialistický".

Maďari nevyvraždili iné národy. Ani Slováci nevyvraždili iné národy. To sú čo za argumenty? No nedajú sa v tejto chvíli nespomenúť mŕtvoly z 1. polovice 20. storočia, ktoré prišli o život maďarskou rukou iba preto, že boli Slováci (Černová, Detva, Šurany...). To, čo rozprávali maďarskí komunistickí pohlavári nás nemusí trápiť, to že nás v 1968 okupovali, nás však trápiť musí, aj keď pre objektivitu treba povedať, že za túto okupáciu (ako jedinú), ospravedlnenie prišlo

Po páde komunistického mocenského režimu sa mi pred očami odohrával smutný rad udalostí, v rámci ktorých sa politickí agenti a diplomati vyslaní USA, ako aj politickí poverenci Bruselu usilovali presvedčiť maďarskú politickú elitu najprv v Transylvánii, potom na Slovensku a napokon vo Vojvodine, aby sa nezasadzovala za autonómiu, ale aby sa zabudovala do vládnej štruktúry daných štátov, a aj v rámci nej žiadala len minimum. Prečo? Aby boli kontrolovateľní a vydierateľní, a nie preto, aby demokratickým rozdelením moci pomohli svojim druhom v údele. Videl som francúzskych odborníkov Európskeho spoločenstva, ktorí odborných politikov štátov, kde bývajú odčlenení Maďari, učili, ako treba verejnú správu transformovať, resp. modernizovať, aby Maďarov paralyzovali. O tom je aj regionálna politika EÚ. Tu sa vynárajú dve nezodpovedané otázky.

Aký údel? Tomuto nerozumiem. Skôr mám pocit, že európski pohlavári svojim bazírovaním na „menšinových právach“ idú skôr po ruke ideovým súkmeňovcom p. Duraya.

Prvá: Je autonómia v rozpore s princípmi demokratickej organizácie štátu? Moja odpoveď na to môže byť jedine "nie". Keby bola v rozpore, autonómia by neexistovala ani v jednom demokratickom štáte. No keby bola v rozpore s princípmi organizácie štátu ako takými, autonómia by nebola existovala ani na území Uhorského kráľovstva. Napriek tomu dokázateľne existovala už v stredoveku, a to kultúrna aj územná autonómia - aby sme použili dnešné termíny.

Moja odpoveď je áno. Ak sa o ňu budú usilovať politici typu Duray, áno. Vyplýva to už priamo z jeho textu, ktorý nie je ničím iným, ako plakaním nad vlastným rozliatym mliekom. A to si Uhorsko, ktoré je v Durayovej nostalgii tou „terra mystica“ rozlialo nadšeným privítaním vojny (prvej svetovej) proti Srbsku. Najhorší sú generáli po boji (zvlášť prehranom).

Druhá otázka znie: Je autonómia v rozpore so stabilitou v stredovo-východnej Európe? Podľa mňa nie je, ak len v zmysle nejakých utajených dokumentov neplatí opak. Prax je však taká, ako by v súvislosti so zákazom autonómie v tomto regióne platila akási tajná medzinárodná dohoda. Pritom právo na autonómiu je základným ľudským právom, aj keď ho neobsahuje žiadna medzinárodná dohoda.

Moja odpoveď je opäť áno. Je v rozpore so stabilitou regiónu. Stredná Európa nie je od Balkánu ďaleko a preto akékoľvek zasahovanie do súčasného statu quo, ktorý je navyše dlhodobo mierový a dokonca zaručujúci aj menšinám slušný rozvoj, viac ako nebezpečná.

Na to však, aby bolo všetko jasné, treba položiť otázku: Čo je autonómia? Autonómia je vnútorné sebaurčenie, také, ktoré sa realizuje v rámci štátu. Je to štátnosprávna, resp. verejnosprávna kategória, ktorá sa nedá odvodzovať od výsostného územia daného štátu alebo od jej časti. Aj autonómia, ktorá nie je územná, má svoje územné súvislosti, lebo sa zákonite viaže na určitú správnu jednotku. Autonómia, podobne ako každý iný prvok verejnej správy, musí mať jednotnú legitimitu, lebo ak to nie je tak, potom nejde o autonómiu, ale o mydlovú operu. A čo je najdôležitejšie: právo na autonómiu musí byť zakotvené v ústave krajiny, alebo ju treba definovať ústavným zákonom - ak to nie je tak, potom zasa len ide o operetnú inštitúciu. No jedným z najzákladnejších prvkov autonómie je systém inštitúcií s verejnoprávnymi kompetenciami, pričom fungovanie tohto systému treba regulovať zákonom a do jeho fungovania možno zasahovať len zákonom. Ak to tak nie je, nemožno hovoriť o autonómii. Najvzrušujúcejšou otázkou však naďalej zostáva: Ak je autonómia zákonmi regulovaný systém, prečo sa na Východe aj na Západe tak boja úsilia Maďarov na odtrhnutých územiach získať autonómiu, aby Maďari žijúci na území siedmich štátov susediacich s Maďarskom, ale vo svojej dávnej domovine, naďalej mali pocit spolupatričnosti? Chápem, že ak niekto má zlé svedomie, bojí sa druhého. Vari to platí aj v tejto súvislosti? Alebo je to tak preto, lebo nás v roku 1920 zbavili práva na sebaurčenie a tento stav je odvtedy stále v platnosti?

Durayov výklad autonómie je čarovný, zvlášť po predchádzajúcich riadkoch, kde sa o autonómii (akejkoľvek) nehovorí, ale o utláčanom národe a skvelom Uhorsku (moja impresia). Snaha byrokratizovať „autonómnymi“ úradníkmi už aj tak prebyrokratizovaný štát je regres. Všetky práva osôb sú prijaté v ústave. Voči Maďarom nie je ústava a dovolím si tvrdiť, ani jej vykonávacie predpisy nijako diskriminačné. Autonómia je však v tomto kontexte možno zlé slovo, lebo tu si ho nesmieme mýliť so slovenskou snahou o autonómiu v prvej ČSR, ktorá vychádzala z Pittsburghskej dohody. Diskusia hoci aj o kultúrnej autonómii je preto blbosť, skôr by som sa bavil o skvalitnení výuky na dvojjazyčných školách, možno inom spôsobe dotácií a podpore regionálnych divadiel či knižníc. Autonómia ako slovo je v tomto prípade absolútne (cez prizmu našej histórie) neprípustné.

V konečnom dôsledku je jedno, čoho sa boja. Fakty napovedajú o nejakom strachu či intrige, preto politické elity daných krajín a Európy hľadajú kontakty v každom odčlenenom maďarskom spoločenstve s takými maďarskými politikmi, ktorí sú ochotní opustiť platformu autonómie alebo presadzovať také riešenie, ktoré je na míle vzdialené autonómii, čiže vnútornému sebaurčeniu, respektíve sa pokúšajú diskriminovať maďarských politikov, ktorí sú jednoznačne za autonómiu.Ani nájdená správna odpoveď nič nemení na fakte, že situácia Maďarov v Karpatskej kotline, pretrvávajúca už osemdesiaty šiesty rok, je hanbou Európy.

Bojím sa. Áno. Ak si toto prečíta Slota, je to nahrávka na smeč, ktorý tohto truľa a przniteľa Žiliny môže vyniesť do NR SR. A bojím sa aj radikalizácie SMK. Jej podpredseda Duray mi k tomu dáva všetky predpoklady. Jeho (nebojím sa to povedať) iredentistické reči sú v kontexte moderných dejín a v stredoeurópskom priestore viac ako nebezpečné. A nebezpečné je aj jeho bratríčkovanie sa s FIDESom a jeho predsedom Orbánom, ktorý si politiku mýli s kočovnými pouličnými atrakciami a politologické témy (pravica, konzervativizmus, liberalizmus...) nahrádza žvástami o utláčaní rodákov v zahraničí a podobnými insitnými témami z každej strany číhajúceho nepriateľa. Vieme, že na Slovensku v zásade neexistuje utláčanie nikoho. No obávam sa, že po takýchto článkoch sa začnú „nasierať“ aj menej diplomatickejší Durayovi oponenti ako som ja a samotnej menšine to určite neprospeje. A bude za to opäť raz zodpovedný nezodpovedný politik. A tým Miki Duray je. A v mojich očiach ho neospravedlní ani to, že za komunistov sedel v base.

máme čo robiť, aby sme si slovenským spoluobč..... B.J.